Strach, pocit, ktorý sa za posledné roky stáva bežnou súčasťou našich životov oveľa viac, ako kedykoľvek predtým. Počas vojny človek vie, že na danom území je v ohrození. Hrozba terorizmu nepozná hranice, je prítomná úplne všade a je ťažké sa pred ňou skryť.
Neprejde deň, aby sme sa z médií nedozvedeli o ďalšom vyhlásení známej, či menej známej skupinky teroristov, oznamujúcej, že ak sa naši vojaci neprestanú prechádzať tam a tam, oni v mene svojho boha rozpútajú pokračovanie džihádu, útočia na nás, civilistov, ktorí máme jedine tú smolu, že sme v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.
Nemôžem si byť istý, že po napísaní tohto článku práve na mojej ulici nevybuchne ďalšia bomba, ktorá zabije aj mňa. Neviem, či môj kolega žijúci v Londýne ešte niekedy príde domov. Čo ak lietadlo, ktorým poletím do Amsterdamu nikdy nedoletí do cieľa, autobus, ktorým sa poveziem z letiska v polovici cesty príde o strechu?
Práve o to týmto ľuďom ide, rozsievať strach. Postavme sa mu na odpor, nie silou, na to jedinec nestačí, ale mysľou, nenechajme sa ním opantať, nedovoľme im zvíťaziť v psychologickej rovine, už aj tak majú veľkú prevahu. Nedovoľme im vstúpiť do našej obývačky.
Každým výbuchom strach silnie a pridáva sa hrôza. Hrôza z následkov, mŕtvych tiel. Strach z toho čo príde nabudúce. Takmer vždy prichádza smrť.
Je to nekonečný boj s veternými mlynmi, ktorý sa možno nikdy neskončí...
