...sedím s kolegyňou, rozoberáme jej blížiaci sa pohovor na vyššiu pozíciu, okolité stoly obiehajú možno 8-9 ročné deti, v rukách pohľadnice, rozdávajú ich, snažiac sa za ne hneď potom vyžobrať nejaké drobné, zneužívajúc moment, keď sa zaručene budete pred svojimi blízkymi, s ktorými ste si zašli do cukrárne, hanbiť im za to niečo nedať...
...idem po hlavnej, skupina detí so starším pánom spieva pesničky, keď sa pristavíte, obklopí Vás ďalšia, menšia skupinka aj s pani, ktorá Vám hneď začne líčiť ako oni chudobne žijú, ako veľmi im svojím príspevkom pomôžete. Vyhovoríte sa, že nemáte? Dá Vám pokojne aj lístoček s číslom účtu, veď prispieť môžete aj "offline"...
...ledva sa zbavíte ich, už po Vás vystrkuje ruky muž, zjavom už na prvý pohľad vzbudzujúci ľútosť, ale aj odpor, záleží od uhla pohľadu, keď mu odmietnete vyhovieť a nedáte mu nič, z pobožných slov, ktoré ste dovtedy počúvali sa vykľujú nadávky za Vami ešte hodnú chvíľu...
...prichádzam na stanicu, opäť žobrajúce deti, na jedlo, nejedli už neviem ako dlho, snáď dlhšie, ako môže bežne človek vydržať bez jedla, veď to je vlastne jedno, hlavne, že na Vás zapôsobia. Kolega jednému z nich podáva jablko, chceli predsa jesť, otáčame sa a odchádzame, znovu nadávky, už ich ani nevnímame, až do chvíle, kým nedostane to jablko späť, letecky, rovno do zátylku...
...veziem sa stopom do Čiech, v Žiline zastavíme pri hypermarkete, aby mohol Lukáš ešte vybrať z bankomatu nejaké peniaze, medzičasom sa pri aute pristavia dvaja Rómovia, deti, začnú po čelnom skle striekať nejakú tekutinu a poďho umývať ho. Našťastie ich vodič včas zastavil, aj keď som mal chvíľu pocit, že sú snáď hluchí, inak by sme to sklo museli vážne umývať. Samozrejme, chce niečo za svoje "služby", čo na tom, že nič nestihol? Vodič mu podáva mincu, 20 českých, chlapec na neho vyvalí oči: "...čo s tým budem robiť???" a flegma vodič: "...jen si to nech, to je spousta penez..."
