Plačem, pretože sa končí jedna z najkrajších etáp môjho života, počas ktorej som mal po boku skvelé dievča, výbornú kamarátku a partnerku. Nebola pre mňa jedna z mnohých, dokázala ma vo veľa veciach zmeniť, tak, ako dokáže zmeniť žena milujúceho muža. Vo veľa ohľadoch som sa nedokázal zmeniť, aj preto to končí, aj keď nie len preto...
Mám o ňu bojovať?
Aký by to malo ešte zmysel? Už ma neľúbi, iba čo by som sa jej sprotivil. Láska sa vytratila, pomaličky, potichu. Aj keď som vedel, že už to nie je aké to bolo, bolo to stále krásne a dúfal som, že sa nám to podarí zvládnuť. Chvíľami to vyzeralo, že kríza je už za nami, ale bolo to len veľké ticho pred búrkou. Nikdy sme nevedeli riešiť problémy, snažili sme sa nimi len prejsť, aj keď som sa snažil, aby sme ich riešili. Nikdy nebudem pochybovať o tom, že ma ľúbila naozaj, nech si každý z okolia hovorí čo chce.
Kto spravil tú rozhodujúcu chybu?
Ona nie! Práveže ja, nedokázal som zaujať tak, aby som si jej lásku udržal. Nikdy som nebol tým najlepším spoločníkom, viem, mám svoje problémy a nie sú najmenšie. Nikto nie je donekonečna ochotný ich znášať, aj keď sa postupne riešia. Ostatný víkend bola na školskom výlete, to bola pre obe strany posledná kvapka v mori. Nečakal som, že mi bude písať každú hodinu, ale myslel som, že je v poriadku, ak mi možno večer zavolá, napíše. Aj to urobila, ale prečo som mal pocit, že je to len z donútenia? Ďalšie dni som už nebol ten, kto mal vedieť čo cez deň zažila. Som prchký, keď mi ľudia neodpovedajú na SMS, keď sa čosi pýtam, viem byť veľmi nepríjemný, najmä v situácii, keď viem, že odpovedať jednoducho nechcú a čosi sa snažia skrývať. Na druhej strane, tento výlet bol na niečo dobrý, zistila, že byť so mnou, náš vzťah ju vyčerpáva, že jej je bezo mňa akosi lepšie, po takmer 11 mesiacoch. S týmto už nič neurobím.
Ako ďalej?
Neviem, dnes mi povedala, že je koniec, že už ma neľúbi. Nastalo jedno veľké prázdno pre mňa, tak ako to je, keď jeden odchádza a druhý stále miluje. Neviem, ako to bude ďalej, skôr nebude, ako bude. Bojím sa, že svojou radikálnosťou som sa odsúdil k tomu, že som ju stratil úplne, aj ako kamarátku. Neverím, že dokážeme byť ešte ďalej kamaráti, aj keď v to veľmi dúfam. Bojím sa toho ticha, ktoré nastane, lebo môj mobil už nezapípa, nezazvoní, aby ma upozornil, že mi volá, píše moja potvorka. Aj keď tvrdí, že to tak nebude, ja viem, že bude. Bezmocnosť človeka, keď sa bojí urobiť čokoľvek, aby to ešte nezhoršil je strašná. Hovorí, že bude rada, ak budeme kamaráti, ak ostaneme v kontakte, ale ja viem, že po dnešku už nenapíše, už sa nestretneme. Neviem to zmeniť, aj keby som veľmi chcel.
Viem, čas zahojí všetky rany, ale jazva ostane navždy. Tak, ako navždy budem vďačný za všetko, čo som s mojou malou potvorkou prežil, za každú sekundu, ktorú sme strávili spolu, tak vždy si človek spomenie na ten koniec. Viem, všetko sa raz začína ale aj končí, napriek tomu som sníval, že tento príbeh sa nikdy neskončí.
Mohol by som, tak, ako inokedy si zlomené srdiečko liečiť samotou, zavrieť sa do podzemia, bez internetu, bez mobilu, bez kontaktu s inými ľuďmi až dokiaľ nezabudnem, alebo na mesiac, dva, tri cestovať sám po celej Európe, ale keď ja nechcem páliť mosty, chcem tu byť pre ňu, čo ak náhodou bude čosi potrebovať? Áno, ja viem, odo mňa už nič potrebovať nebude, bol by som ten posledný, na koho by sa obrátila.
Milovať znamená byť šťastný, keď je ten druhý šťastný...
Buď šťastná, iba tak môžem byť šťastný aj ja...
Posledný bozk vo dverách dnes večer bol krásny, ale mal trpkú príchuť, cítim, že to bol bozk na rozlúčku, navždy...
(poznámka: písane 20.06.2005)
