Môj prvý kontakt s metrom bol v Prahe, najradšej mám však najstaršie, v Londýne, ktoré je v prevádzke od roku 1863. Najviac zablúdim v New Yorku, čomu sa pri počte 461 staníc asi nedá čudovať. Nepomôže mi ani takmer dokonalý systém navigácie, pretože v momente vstupu do podzemky sa ocitám v úplne inom svete a zabúdam na všetko ostatné. Najčastejšie je to Viedeň, Praha, Budapešť, každé je čímsi výnimočné.
Pozorujem ľudí, ako sa tvária. Občas sa usmejem na dievčinu, ktorá zaregistrovala môj neprítomný pohľad jej smerom, uhnem s pohľadom v prípade, že sa na mňa díva hrubokrké čudo s už na prvý pohľad agresívnym výzorom.
Nech som kdekoľvek, oveľa zaujímavejší sú cudzinci, ktorí nasávajú atmosféru okolo seba plnými dúškami, domáci už svoju trasu poznajú takmer naspamäť, je pre nich nutným zlom. Najzaujímavejšie je to v krajinách, v ktorých nerozumiem viac ako zopár fráz, môžem sa kludne sústrediť na pozorovanie, bez nutnosti krotiť myšlienky pri rozoberaní komunikácie medzi spolucestujúcimi.
V Londýne som strávil niekoľko kratších, ale aj dlhších období, pravidelne som si doprial doping v podobe vozenia sa, dokonca sme sa zišli skvelá partia úplne neznámych (neskôr nasledovalo zoznámenie pri Guinness v Irish pube) a dokázali sme sa voziť dlhé hodiny, niekedy sme z podzemia nevyšli aj cely deň. Často sa mi stalo, že som vďaka tomu meškal do práce, chvalabohu môj vtedajší šéf "trpel" podobnou úchylkou, mal pre mňa pochopenie.
Metro mi dalo mnoho nových zážitkov, známosti, ale aj skúsenosti. Škoda, že ak si chcem opäť vychutnať ten pocit, musím kvôli tomu cestovať do zahraničia.
Ako je to s Vami?
Ako vnímate metro?
Aké príhody sa Vám vynoria v pamäti?
