Sadnem si na lavičku v parku a ticho im závidím. Pobehujú. Hučia. Celí sú špinaví a je im dobre. Schovávajú sa za stromy. Skáču do mlák, mokrí sú až po uši. Učia sa základom modernej spoločnosti. Cena je závislá od ponuky a dopytu. Iba tá hračka má cenu, o ktorú je záujem. Chcú nás zaujať. Smiechom, záujmom, plačom, podľa vlastnej chuti a nálady. Trucujú a potom sa opäť vrátia.
Sadnem si na lavičku v čakárni u doktora. Oproti mne mamička s dvojnásobnou hmotnosťou, v lacných teplákoch. Jej dieťa je celé živé a vôbec sa nebojí, že sa otvoria dvere a v nich sa objaví pani doktorka so zlou ihlou. Opýta sa mamy naozaj zaujímavú otázku (čo je to tá astma) a mama zamraučí v zmysle daj pokoj, ako by som sa jej už piatykrát pýtal koľko je hodín. Blbý pocit v žalúdku odvráti až príchod otecka, keď dieťa chytí obama rukami a zdvihne ho nad hlavu. „Áno. Pôjdeme sa sánkovať hneď, ako sa na teba pozrie pani doktorka.“ A dieťa v momente zabúda na astmu.
Stojím na prechode pre chodcov a po krátkej úvahe sa rozhodnem nerešpektovať červeného pandrláka. Čiasi ruka ma však zastaví a ja si všimnem, že v druhej drží za ruku malého človeka. „Počkajte na zelenú, prosím. Inak ho to nenaučím.“ Odvtedy vychovávam ľudí na prechodoch. Hrám sa s nimi. Nič nejde a oni chcú ísť. Obzerám si ich a oni zrazu stoja. Trasú sa, ťahá ich to na druhú stranu. Ale čiasi neviditeľná ruka ich drží a nepustí. Nechcú byť videný páchať niečo nedovolené. Vychutnám si ten moment do poslednej kvapky a keď cítim, že je čas ich povzbudiť, urobím prvý krok. Uľaví sa im a nasledujú ma. Ach ten stádový efekt. Všetci sme ako deti.
Nakoniec sa chcem ospravedlniť všetkým deťom, že som na ne niekedy zlý, ale občas mi vážne leziete na nervy. A tiež vám poďakovať, že ste tu s nami a tešíte nás.
