„Vieš, to že ti niekto povie, máš veľký zadok, ešte neznamená, že máš bežať domov, pozrieť sa do zrkadla a prestať jesť. Alebo ísť pod skalpel len preto, že všetky baby okolo majú väčšie prsia ako ty. Pýtaš sa ako vyzerá krásna žena? Poviem ti v čom spočíva krása ženy. Zabudni na prihlúple krásky vulgárne sa otŕčajúce na titulkách časopisov, videla si niekedy ako vyzerajú v skutočnosti bez vizážistov, kaderníkov a grafikov? Krásna žena ma zmrazí, rád sa pokochám peknými krivkami, ale to zďaleka nie je všetko, na takú slečnu už za rohom zabudnem, ale sú aj také, ktoré vidím len na okamih a snívam o nich celý deň. Taká žena sa mi vkradne pod kožu, zovrie moje srdce, pobozká ho a nechá na ňom odtlačok svojich narúžovaných pier.
Pozrie sa na mňa istým pohľadom, ľahko sa usmeje, pôsobí elegantne a vznešene. Dobre sa cíti vo svojom tele...“
„No veď to, ja sa sebe nepáčim!” skočila mi do reči.
„A práve to je tá chyba. Ja mám od mala krivý nos. Vždy som pri pohľade naň túžil, aby sa vystrel. Jedného dňa, to som už mal nejakých pár rokov navyše som sa s ním zmieril. Dúfal som, že sú ľudia, ktorým sa nebude zdať nechutný. Naučil som sa s ním žiť. Neskrývať ho a čuduj sa svetu, jedného dňa mi povedala, že ten nos je najkrajší na mojej tvári.
Stávali sme na nábreží a očumovali okoloidúce. Išlo okolo nejaké žieňa, no podľa mňa nič extra, ale ostatných priateľov poškrabalo prirodzenie až na krku.“
Zaznel jej dusený smiech.
„A mňa to vtedy tak potešilo, že ja ako jediný som ostal pokojný. Lebo som pochopil, že každému sa páči niečo iné, a že mi tu ostanú tie, ktoré sa páčia len mne.
Zapamätaj si. Ľudia dnes bažia po správnej veľkosti a symetrii, ale tí správni hľadajú harmóniu.“
„Dobre dedo, ale teraz si predstav ty, že na sebe niečo zmením, začnem sa cítiť fajn a všetko pôjde ľahšie.“
„... zmeň sa a buď vitálna, srdečná, ale dbaj o to, aby si ostala prirodzená. Umelé stráca svoje čaro ako umelý sneh. Keď padajú veľké snehové vločky, beháte a chytáte ich do dlane, ale ešte nikdy som nevidel, aby sa niekto tak tešil z prúdu snehu zo snežného dela,“ pohladil som jej vlasy.
Ona ma pobozkala na čelo a odišla preč.
4. aug 2006 o 17:30
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 064x
Krása jednej slečny
Sadol som si k nej na lavičku v parku. Dýchali sme čerstvý vzduch. Díval som sa do jej ubolených očí. „Kedysi sme hľadali harmóniu, dnes všetci túžia len po symetrii a správnej veľkosti,“ prehovoril som k nej. Zvraštila čelo a pozrela na mňa ako na zjavenie.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(13)