Ešte zdolať pár schodov a budem doma. Zamkol som auto. Pri vchode do bytovky sa na mňa zamračene pozrela poštová schránka. Nesmiem zabudnúť. Nedokážem odolať. Môj tajný rituál. Očkom mrknem. Nikoho nikde. Čistý vzduch. Na tento okamih som sa tešil celú cestu domov. Svoj útly malíček pchám cez malý kruhový otvor do schránky. Je ich tam päť. Vždy si vyberiem druhý zľava. Choroba z bývalého povolania. Biatlon. Zásach! Už som bol na odchode keď som si uvedomil, že môj prst niečo nahmatal. Dostal som list! Od prekvapenia mi asi napuchol prst. Možno zo strachu. Nemá zmysel o tom uvažovať. V konečnom dôsledku som ostal uväznený vedľa poštovnej schránky. Paradox. Byť uväznený mimo väzenia. Lomcujem prstom. Bez výsledku. Do mozgu s oneskorením prichádza bolesť. Nejde to. Budú musieť rozrezať schránku. To bude trapas. Celé sídlisko sa bude... nedám tomu dopusiť! Pomaly točím prstom doľava-doprava a ťahám ho z diery von.
Tresknutie vchodových dverí mi dáva na známosť, že už nie som sám. Vedľa mňa stojí očitý svedok. Otočím hlavu a stretnú sa nám pohľady. V jeho cítim najprv prekvapenie. Netrvá dlho a vystrieda ho čerstvý, plný smiech. Zabijem ho! Neznášam tento pohľad.
Po dlhom boji sa mi darí uvolniť prst. Nad jeho sfarbením neveriacky krútim hlavou. Niekde vo vrecku nachádzam klúče. Zo schránky vypadáva list. Pohľadnica? Zodvihnem ju zo zeme.
Pobrežie. Slnečníky. „Hele Honzíku!“ Typická chorvátska pláž. Prevrátim ju naruby. Do očí mi udrie... Od ženy? Nežijeme spolu. Nerozviedli sme sa. Asi z lenivosti, nikdy som v tom nevidel iný dôvod. Chceli sme sa vyhnúť byrokratickým postupom, namasteným advokvátom a núteným slzám pred sudcom. Dohoda. Je to tak najlepšie. Od mojej ženy? Oslovenie som preskočil.
Ležím si na pláži a je mi super.
Slnko dokonale opaluje moje telo.
Aj zadné nohy.
Keď sa vrátim, mohli by sme sa stretnúť.
Pa Lucia
Pre istotu si rukou napísaný text čítam ešte raz. Aj s oslovením. „Hele Honzíku! (nazdárek)“ Zmysel pre humor jej ostal. Na sekudnu sa mi zjaví jej opálené telo. Nahé. Lucia... Pripradá mi to ako zvrhlosť. Držať v ruke pohľadnicu a predstavovať si nahú exmanželku. Vrátil som sa do reality. Teším sa na sprchu. Blížim sa ku dverám. Pri vedľajšom byte stojí mladík, očitý svedok. Pri dverách mojej susedky. Miestna radodajka. Povesť sa rýchlo šíri.
Zvoní. Ticho.
Zvoní. Ticho. Premeriam ho pohľadom. Bežný jedinec. Študent. Mladý neukojený samček. Kanic. Kanic je čarovné slovo. Oxymoron v jednom. Spája slová kanec a panic. On si o sebe určite myslí, že je kanec. Ale nám starším sa jeho konanie javí ako prvé spoznávanie sveta okolo. Neistota. Panic.
Prišiel, lebo sa dopočul. Stačí prísť večer a zazvoniť. Odstúpil ďalej od dverí. S nemým úžasom sledujem tento každodenný rituál. Ona si ho teraz premeriava cez kukátko. Ak sa jej bude pozdávať, otvorí dvere a pozve ho dnu. Ešte na guľu zavesí tabuľku réserve z miestnej reštaurácie. To aby prípadný ďaľší záujemci nerušili zvonením.
Nič sa nedeje. Chlapcovi pomaly opadáva jeho elán. So sklonenou hlavou odchádza preč. V tom si ma všimne. Spoja sa nám pohľady. Môj je plný výsmechu. To si teda nečakal. Veľké svaly nie sú všetko. Vraciam úder pod pás. Dokonale si vychutnávam tento okamih. Z jeho očí čítam ponuku na uchovanie tajomstva. Obaja sme očitý svedkovia. Ponuku kývnutím hlavy prijímam. Chlapec sa rozbehne dole schodmi. Maj sa.
Túžobne nechávam stekať po svojom tele vodu. Hlavu mám plnú rôznych otázok Chýbam jej? Odpustila mi? Za mladi som veľa času venoval rôznym cvičeniam, aby moja postava nabrala drsnejší charakter. Isté stopy vidno dodnes. Aspoň si to namýšľam. Všetci chlapi sú rovnaký. Som kanec! V zrkadle uvidím svoju tvár. Trojdňové strnisko. Pestované. Čítal som v Emme, že muž s trodňovým strniskom je príťažlivejší.
Obliekol som si svoj župan. Jemne som si k nemu privoňal. Vôňa mora. Aviváž už dávno vyprchala. Ani neviem kedy som ho naposledy pral. Celý už bol akýsi zašlí. Musím to priznať. Nezvládam to. Miesto toho aby som si niečo uvaril radšej jem obyčajné sucháre. Nohavice nosím raz toľko ako je prípusté, aby ešte vyzerali čisté. Lenivosť prebrať na seba zodpovednosť.
Vyšiel som na balkón. „Dobrý večer.“ oslovila ma v prvom momente neznáma osoba. Spozornel som a uvidel na druhej strane spoločného balkóna susedku. Zakýval som jej aj keď som bol od nej asi pol metra. Nevedel som, nedokázal som sa jej pozrieť do očí. Má nádherné telo. Obzeral som, priam zízal na jej prsia. Potom na brucho. Pár starostlivo ostihaných chĺpkov zakrívajuci venušin pahorok. Hladké nohy. Ona je nahá! Uvedomil som si. Ona leží pol metra odo mňa celkom odhalená. Ustúpil som krok dozadu.
Ženská intuícia. Ženská vypočítavosť. Neznášam tieto vlastnosti. Boh stvoril ženu, aby ovládol muža. Namočila prst do pohára s campari. Prešla si ním pomedzi prsia. Cítil som ako mi rázom stúpa hladina testostereónu. Na mojom župane sa objavila viditeľná zmena.
Zvonenie. Voľakto zvoní. Som zachránený.
Nič.
Zvonenie. Bez odozvy.
„Máte náštevu.“ vysúkal som zo seba nezrozumiteľnú vetu. Plietol sa mi jazyk.
„Nikoho neočakávam.“ Začali sa vo mne prebúdzať živočíšne pudy. Prestal som mať kontrolu nad svojím telom. Voľačo v krku muselo prerušiť spojenie. Zachráň sa kým môžeš.
„Nedáte si jeden?“ Všetky bunky môjho tela boli napnuté. Každá hovorila áno. Čakala na blahodarné uvoľnenie. Blaženosť. Orgazmus. Keď utečieš, môžeš utiecť aj nabudúce. Raz už som v živote neutiekol. Nič by sa nestalo, keby pri tom nebol očitý svedok. Výsledok v skutku prozaický. Žena si zbalila kufre a odišla späť k rodičom. Ostal som sám. Dlho neuspokojená túžba vyvierala na povrch. Vyschlo mi v hrdle. Jeden pohárik ti dobre padne.
„Nie... ďakujem.“ V jej pohľade sa objavil výsmech. Toto mi nerob. Roztiahla nohy. Mal som všetko ako na dlani. Nedalo sa odolať.
Zabuchol som balkónové dvere. Spustil svoj župan na zem. Zvalil som sa na naň. Cítil som tlkot srdca. Vydýchal som sa a pozrel na svoju mužnosť. Ešte stále bola v pozore. Pohov!
Sled mojich myšlienok prerušilo zvonenie. Ďalší? Tresknutie vchodových dverí napovedalo, že tretí záujemca dostal zelenú.
Netrvalo to dlho a obývačku zalial zvuk milostnej piesne. Sadrokartónová stena. Cítil som sa ako nepozvaný hosť. Slepý voyer. Intenzita sa zvyšovala. Pozrel som na knihu od Michala Viewegha Případ nevěrné Kláry. V jednej kapitole sa nachádza pár v hotelovej izbe. Odvedľa k nim doľahnú blažené vzdychy. Paralerná aktivita. Neodolajú.
Obliekol som si najčistejšie veci čo som našiel. Nejaké vtipné tričko. V kúpelni našiel dlho nepoužitý deodorant. Ice dive. Zhrozil som sa nad svojím strniskom. Nemáš čas, musíš konať. Svetový rekord v rýchloholení v kategórii pravá ruka trojčepeľový holiaci systém s penou.
V telefóne som našiel číslo mojej ženy. Nieje ešte tak neskoro. Zavolal som jej.
Bola prekvapená, ale pozvanie na večeru prijala. Našťastie. Príjemnú zábavu mládež!
Zamkol som a ešte raz sa pozrel na vedľajšie dvere. Výchovne som si pomyslel. Svet má aj morálne hodnoty. Nemá sa kradnúť. Zobral som tabuľku réserve.
