Napadol ma tento starý vtip potom, čo mi zavolal bývalý profesor zo strednej školy. Chcel mi poslať na email oznámenie o jeho svadbe. Pozeral som sa na fotku nôh dvoch koní ťahajúcich voz. „Rozhodli sme sa to ďalej ťahať spoločne.“ Milé.Do Modrého kostolíka som dobehol na poslednú chvíľu, presnejšie asi minútku po zahájení obradu. Postavil som sa medzi hŕstku ľudí, ktorí si už nemali kde sadnúť a tak postávali hneď pri vchode. Na druhom konci ľode stála mne veľmi známa dvojica. Hudba stíchla. Oddávajúci sa chystal prehovoriť. Iný, starší boží posol rukami s dľaňami k nebu naznačil prítomným, aby povstali. Dav bol v momente na nohách. Tento rituál sa za obrad zopakoval niekoľkokrát. Za chrbtom som mal spovednicu a pred sebou na zemi ležiacu tisíckorunovú bankovku. Mala okolo seba voľný priestor, akoby prinútila ľudí nevedomky stáť tak, aby mohla dýchať. Napadlo ma, že ju pristúpim a v pravej chvíli uchmatnem, alebo hodím rukavicu a zodvihnem ju spolu s uzimeným fialovým pánom Hlinkom. Ale buď som nemal v sebe dosť chamtivosti, alebo som bol príliš zvedavý ako sa situácia vyvinie, tak som ju nechať ležať úhorom. Vzniklo medzi nami intímne puto. Stál som nad ňou ako ochranca. Mladý muž v červenej zimnej vetrovke stojaci naľavo od nej si ju všimol a mlčky sa mi pozrel do očí. Pokýval som hlavou zo strany na stranu. Na to vytiahol peňaženku aj keď mne aj jemu bolo jasné, že jeho nie je. Veď ako môže niekomu vypadnúť bankovka z peňaženky, ktorú má vo vrecku vetrovky? To by musel mať poriadne deravú peňaženku. Taktiež bola zložená na štvrtiny, čo nabádalo k dojmu, že v peňaženke už dlhšiu dobu nebola. Mladík otvarál tú svoju, z ktorej mu vykúkal generál Štefánik a smial sa nám ostaným rovno do očí. Pozrel sa a vrátil si ju späť do vrecka. Moja morálna ochrana zapôsobila. Zrazu sa pri mne objavil spolužiak zo strednej. V ruke nablýskaný Nikon a hneď si zvíjajúceho pána Hlinku zvečnil. Pýtal sa ma, že čo to má znamenať. Povedal som, že ak si ju nikto nevyzdvihne, tak ju odložíme do pokladničky s nápisom pán Boh zaplať. Bodaj by to tak bolo. Celé ekonomické teórie by sa mohli rázom niekam schovať. Cha! Nuž ale pani, ktorá pri vchode do kostola úctivo pokľakla ju zočila tiež. Podišla k nám a tentokrát slovne sa nás spýtala. Na našu negatívnu odpoveď sa po nej zohla a podala ju ujovi, ktorý prišiel až po mne. „Nie, nie to asi nebude moje.“ Zohrieval v ruke uzimeného pána Hlinku a po chvíli ho uložil do vrecka svojho šedého už časom poznačeného kabáta a zrazu sa tváril šťastne. Boží dar. A je to vlastne aj dobre. Ujo si zvýšil nemalý dôchodok. Získal nejaké peniaze o ktorých jeho stará nevie a môže si s nimi urobiť čokoľvek. A možno sa poteší opäť, keď o týždeň objaví vo vrecku kabáta už dávno zabudnutú tisíckorunáčku. Jediný, kto s tým nebol spokojný bol asi ročný chlapček, ktorý to svojím vytrvalím plačom dával najavo celej sále. Bol svojím otcom na rukách vykázaný. Osud. Ľudia ctiaci si morálne zásady bývajú zverskou väčšinou utláčaní, upaľovaní na hraniciach, bití a z otročení, ale oni aj naďalej tvrdohlavo si chránia svoj svet. Však pán hospodár... prešiel okolo mňa a pri pohľade na hodinový rad gratulujúcich cynicky poznamenal: „Kedy ja teraz zavriem kostol.“
