Tažko opísať tie posledné chvíle strávené v jej prítomnosti. Možno som jej vôbec nebol až taký sympatický ako som si sprvu myslel. Dokonca som si v duchu prial , aby to skončilo trochu inak. Svojím spôsobom som ju mal docela rád. Svojím spôsobom. Posledný krát sa tajuplne usmiala a zabuchla dvere. To bol koniec. Začalo to jedného upršaného popoludnia, kdesi v centre mesta. Vietor sa hádal s oblakmi o drobné a slnko si užívalo posledné chvíle neplateného voľna. Opäť som bol chvíľu sám so sebou. Toto obdobie sa mi to stávalo dosť často. Množstvo času na vlastné myšlienky, tézy a ponaučenia. Ale čo s nimi ak ich nemáte komu predať. Myšlienka nevyslovená inej osobe sa stáva súkromnou, a teda mŕtvou. V ten deň ma napadalo more mŕtvych myšlienok.
Pozdravil som ju svojím spôsobom. Nie moc namyslene, nie moc skromne. Mucha sangvinik si práve dávala dvanáste kolečko okolo neónovej lampy. Posunkom som jej dal jasne najavo, že i keď sa o mňa nemôže oprieť, môže si vedľa mňa aspoň sadnúť. Bola stále rovnako pekná. Guľatá tvár, jemné črty, špinavý blond, Neverím na ideálne ženy, ale táto ňou určite bola. Svojím spôsobom. Objednal som dva drinky. Mucha melancholik od únavy skapala. Chvíľu som to bol opäť starý dobrý ja. Plytké anekdoty dokorenené hŕstkou vtipnej esencie, dvojzmyselné narážky a urážanie známych i stratených známych. Vyslovil som všetky svoje najhĺbavejšie myšlienky. Odišla na záchod.
Netušil som, že má sestru. Keď mi ju predstavovala, vyzerala povýšenecky, hrdo. Boli rovnaké, a predsa také rozdielne. Hnedé vlasy, hnedé oči, príťažlivý úsmev. Priam ideál. Svojím spôsobom. Dych mi oťažel tak na dvadsať ton. Zapálil som si. Vždy si zapálim, keď neviem ako ďalej. Nerovnomerné chuchvalce dymu sa až kruto podobali môjmu krívajúcemu životu. Nikdo mi nikdy nepovedal, že som nula, alebo niečo v tom zmysle. Proste som to vedel. Nulu môžete násobiť čím chcete. Stále zostane nulou. Dopil som svoj drink, rozlúčil sa svojím spôsobom a odpotácal sa na ulicu.
A odrazu tam bola. Príťažlivý úsmev, hnedé oči, Rovnaké, a predsa iné. Rozumeli sme si. Chápal som ju ako nikdo iný a ona mi za to platila v naturáliách. Boli sme spolu a boli sme nažive. Čo viac si môže človek priať. Mesiace zleniveli a ja som im bol za to vďačný. Predstavila ma rodičom. Jej otec sa opil. Poskytovala mi námety. Bola mojím atómovým krytom, nikdy nehynúcou aurou a ja som jej za to prejavoval úctu.
Odišla. Dva týždne vo Viedni. Pracovný účel. Veril som jej, prečo by som nemal?
Jedného upršaného dňa sedím v kaviarni a príde ona. Stále rovnako pekná. Špinavý blond. Nerovný boj som vzdal na počkanie. A ona si predplatila. Cítil som sa ako Prometheus. Každý deň sa objaví a utrhne mi kus srdca. Krvácal som a obväzy neboli sterilné.
Vrátila sa.
Zistila to.
Dva unavené výstrely. Ležal som v kaluži krvi pred jej domom. Na tom trávniku čo som tak starostlivo sekal raz za pol roka. Asi som jej nebol až taký sympatický ako som si sprvu nahováral. Mohla to asi riešiť trochu inak. Ale ona to vyriešila svojím spôsobom. Posledný krát sa tajupne usmiala a zabuchla dvere. Dážď utíchol. Vlastne nie! Ten deň bolo nádherne.
