Fľaštičky, metre toaletného papiera, kefky, hrebene, vedrá, tégliky, no jednoducho všetky tie úžasné farebné nádhery, o ktorých ani samotní výrobcovia netušia na čo slúžia (na rozdiel od reklamných mágov) na jednom mieste! „Nech žije trhové hospodárstvo!“ zalesklo sa vo Vincovych šťastných očiach. Už pri vchode sa v kočíku vzpriamil (požehnaní buďte výrobcovia zdvojených bezpečnostných popruhov) a načahoval sa tak horizontálne ako vertikálne... Aby som predišla uduseniu, uškrteniu alebo život ohrozujúcim zraneniam bola som okolnosťami prinútená urobiť to, čo som ako slobodná a bezdetná, prosto absolútne neznalá veci toľko odcudzovala, a vybrala som Vinca z kočíka.
Keďže Vincko je na „svojich“ už od siedmych mesiacov, moja pozornosť sa vypracovala takmer do dokonalosti a viem, že mám presne osem sekúnd, aby som sa mohla pozrieť iným smerom, kým niečo vyvedie. Neviem čo sa ale stalo ten deň, v suterénnych priestoroch trnavskej drogérie, či to bola únava, alebo mikroskopický laikovi nezrozumiteľný text na fľaštičke od opaľovacieho krému pre deti, no v momente keď som sa pozrela na miesto, kde ešte teraz stál môj syn, bola už len mramorová podlaha. V sekunde mi vybehol na čelo studený pot. V hlave mi zahučalo, srdce stisícnásobilo svoju činnosť a nohy sa zmenili na želé. „Vinco, Vincent!“, rozkričala som sa nehľadiac na pohŕdavé pohľady prítomných dám, že aha hentá si ani decko nevie ustrážiť a musí sa trepať na nákupy a nie s ním sedieť doma, keď ho má nevychovaného a zmäteno pobehovala pomedzi regáli. A že teda predať sa dá dnes hocičo, bolo ich neúrekom. Vtom zmätku som však začula známy výkrik absolútneho víťazstva nad zakázanou činnosťou. Vrhla som sa smerom odkiaľ vychádzal, a to som už narazila na Vinca, ktorému sa práve podarilo otvoriť krém po opaľovaní a v zmysle pokynov na etikete, si ho v rovnomernej vrstve nanášal na ruky, čisto vypratú a vyžehlenú košeľu a dám ruku do ohňa, že si niečo aj uchlipol.
No čo už. Nové generácie sú vždy o krok pred tými starými...
