Prudko sa zmenila i moja vnímavosť na vety typu: „Prosím a buďte dochvíľni“, alebo „Nemeškajte!“, vyslovené s mierne naklonenou hlavou a ľahko karhavým pohľadom. Ľudí vyslovujúcich tieto vety začínam považovať za bezcitných, časom posadnutých maniakov, ktorí vypustili časť života spojenú so starostlivosťou o „bezbranné“ činorodé spánkom opovrhujúce motorčeky, inak zvané i batoľatá, zo svojich spomienok.
Napriek všetkým nezdarom som stále plná ambícií a odhodlania pri pokusoch dostaviť sa na stanovený termín so všetkými komponentmi, ktoré sú k danej situácii potrebné (teda nie len s neprezlečeným dieťaťom špinavým od posledného a predposledného jedla a blata pred domovým vchodom, ale s pocitom, že nemeškáte – to sa neráta).
Teória nás učí, že efektívne organizovanie časovo náročnej činnosti si vyžaduje správny predpoklad doby potrebnej na jej výkon, zároveň treba počítať s možnými problémami a vyhradiť na ich riešenie adekvátnu časovú dotáciu. Rovnako je dôležité ponechať rezervu na neočakávané komplikácie. V tomto zmysle plánujem každú návštevu detského lekára, stretnutia s priateľmi, poistnými agentmi a rodinné obedy. Napriek brilantným časovým schémam, na ktoré by boli všetci tréneri time managementu nesmierne hrdí, sa mi zatiaľ nepodarilo doraziť nikam načas...
Pre ilustráciu načrtnem odchod k lekárovi. Tašky si pripravím deň vopred, pretože pri permanentnom skladaní dieťaťa zo stolov, políc, práčky, kotla a vyberania spod postele, skriniek a gauča kde uviazlo, sa môže stať, že opomeniem niečo bez čoho by sme sa určite mimo domova nezaobišli. Tašiek je hneď niekoľko. Príručná taška prvého kontaktu, ďalej taška pre celodenný pobyt mimo domova (to že ideme na hodinu k pediatrovi neznamená, že dieťa nebude potrebovať trikrát prezliecť) zahŕňajúca aj nutrične bohatú stravu a niekoľko záložných plienok, a konečne taška pre prípad, že by nás zastihla prírodná katastrofa. Keď je už celá domácnosť presunutá do vreciek, vrecúšok a vriec, obvešiam nimi kočík a prisahám, že nasledujúcich päť minút presne viem, čo sa v ktorej nachádza. Predo mnou sú však dlhé hodiny bezradného prehrabávania sa v horách tričiek, čiapok, náhradných ponožiek, jedla a vlhčených papierových utierok, ktoré už stihli zamočiť polovicu v tom čase už neidentifikovateľného mazľavého obsahu. V tomto smere obdivujem môjho manžela, ktorý sa aj na niekoľkodňový pobyt vychystá len s peňaženkou a dokladmi (niekedy si nevezme ani tie) a samozrejme dieťaťom v papučiach.
V deň D pozorujem u syna prekvapujúce zmeny v správaní. Dieťa, ktoré evolučne prišlo o potrebu denného spánku sa chvíľu pred odchodom samé vypýta „ha-ha“ a spí niekoľko hodín tak tvrdo, až ho chodím znepokojene počúvať, či dýcha a kontrolujem mu čelíčko, či to úbožiatko nemá teplotu. Nemá. Jednoducho spí. Po výdatnom spánku sa ho plného energie pokúsim obliecť. Po dvadsiatich minútach neúspešného naháňania, zabávania rozprávaním a obliekaním macka sa uspokojím s tým, že má čistú plienku. Navarený obed končí v koši, pretože cez zaťaté zuby inak veľkého papkáča nedostanem ani odrobinku. Nevadí, nútiť ho nebudem. Nie je čas. Už sme predsa zvládli aj horšie veci ako je hladné dieťa u lekára. Poďme.
Opätovne nahádžem veci to tašiek, z ktorých ich sotva 90 centimetrová osôbka pedantne povyberala a bežím ostošesť. Po niekoľkých metroch behu, ktorým by som nechala Antonína Zátopka len závistlivo civieť na môj chrbát, sa prudko obrátim a bežím späť - zamknúť. Opätovne naberiem tempo olympijských šprintérov. Pozriem na mobil aký máme medzičas. No, pozrela by som sa keby sme mali so sebou aj konferenčný stolík, na ktorom ostal. Inú časomieru so sebou nemám, pretože od tej doby čo som opustila svet dospelých zriekla som sa mnohých doplnkov, ktoré by mi ho pripomínali. Snáď sme ešte v limite. Vtedy to však príde. Spáleninou zapáchajúca predtucha. Vypla som sporák? Od narodenia syna sa mi nepodarilo dokončiť ani len myšlienku, nie to ešte nejakú činnosť, tobôž si zapamätať niečo, čo sa ho bezprostredne nedotýka. Predstava krátera na mieste plynového sporáka v novom dome nie je taká odstrašujúca ako výraz tváre môjho manžela pri pohľade na ruiny, ktoré vyrástli na mieste jeho murovaného dieťaťa. Naspäť! No jéje, už sme sa vracali aj z väčšej diaľky.
K lekárovi nakoniec prichádzame. Kedy, to neviem, pretože nemám hodinky. Chvalabohu naša pani doktorka má štyri vlastné deti, a tak nás chváli, že sa nám DNES podarilo doraziť...
