Pracoval som v banke. Vysnený job z detských čias. Že to nie je ružové som si však uvedomil rýchlo. Málo voľného času a len priemerné platové ohodnotenie nezodpovedalo mladíckym kolosalnym predstavám..
Nuda v práci a rúcajúci sa vzťah boli predzvesťou, že čoskoro zmením scenériu. Pár emailov, nejaké tie výberové pohovory a odrazu som sa ocitol v lietadle, smer ďaleký sever. Októbrová snehová búrka počas letu znamenala, že som správne.
Po prílete na mňa čakal zarastený chlpatý šofér (neskôr som zistil že údržbár) a bol som rád, že spoznávam prvého Laponca. Bol to síce Rumun, no úspešne ma doručil do služieb arktického strediska, situovanom na severných hraniciach Fínska a Švédska, 350km za severnou polárnou kružnicou.
Že bude riadna zima som si uvedomil, keď som dostal povinnú výbavu - goretexový mrazuvzdorný overal pripomínajúci skafander.
Pri večeri sme sa zišli zatiaľ všetci šiesti členovia tímu. Začalo mi dochádzať, čo to mám pred sebou. Cestou do svojej chatky som videl nádhernú polárnu žiaru a mal som dobrý pocit, že som unikol krízovej životnej situácii.
Aklimatizoval som sa na menšie žalúdočné problémy a miernu nádchu fajn. Pripravovali sme hotel, snežné skútre, psie záprahy, sobie záprahy, iglu a ostatné veci potrebné pre začiatok sezóny.
Staff narastal a sledovali sme akí rôzni ľudia prichádzali. Okrem Fínov sme spolupracovali s Britmi, Dánmi, Holanďanmi, Američanmi, Bulharmi.. a z každej ďalšej národnosti aspoň s jedným ďalším. Ku podivu, bolo tu aj pár Slovákov a Čechov. Celkovo nás bolo viac ako 100.
Sezóna pre turistov sa otvorila koncom novembra. Viacero členov staffu sa zbalilo a letelo domov už po pár dňoch a ľahké to nebolo ani pre mňa. Ako pre zamestnancov vojna, bola to pre návštevníkov rozprávka. Keďže Laponsko je domovom Santa Clausa, mali sme Vianoce každý deň. Santov tvorili tuční bradatí muži s dobrým srdcom. Cez deň čítali deťom rozprávky a po večeroch s nami pili a spievali karaoke. :)
Keď bol čas, užívali sme si sneh sánkovačkami, pozorovali polárnu žiaru, jazdili na skútroch či psích záprahoch. Robili sa exkurzie po okolí v snežniciach a na bežkách, chodili sa chytať ryby na zamrznutom jazere cez vyrezanú dieru, spávalo sa v eskimáckych stanoch či iglu. Výnimkou neboli ani dlhé túry na kopec či arktické poľovačky.
Začiatkom polárnej noci sa na mne prejavil aktívny životný štýl. Zistil som že "kde nechodí slnko tam chodí lekár" nie je tak celkom pravda. Po severnom póle nechodí žiadny lekár. Musel som vyležať ľahký zápal pľúc bez liekov. Žiadna sranda.
Severské mestečká sú fakt krásne. Navštívili sme neskôr jedno z najsevernejších väčších miest sveta - Tromsø. Cestovať cez nórske fjordy je zážitok.
Uvedomil som si že na severe sú iné hodnoty. Prioritou je pohoda a spokojnosť pred túžbou po materializme a bohatstve. S týmito hodnotami o pár týždňov opustím Laponsko a zrejme sa vydám za ďalším dobrodružstvom do iného kúta Zeme. A prečo neostať doma a tvrdo nepracovať?? Asi sa už viac nechcem sťažovať..
