Tú paniu poznám už roky. Žena so silou muža si dokázala poradiť prakticky so všetkým. Videl som ju rýľovať, orezávať stromy, murovať, rezať drevo na cinkulári, orať pole s koňom... Samú. Muž do jej života nevstúpil, vlastne som ju nikdy s nijakým ani nevidel. Jediný človek, s ktorým trávila svoje roky, bola jej matka. Jej muž zomrel už dávno, a tak žili jedna pre druhú. Aj to však prešlo. Po jej smrti zostala sama vo veľkom dome.
Desiatky rokov samoty urobilo svoje. Postupne sa stále viac uzatvárala do seba, zopár kamarátiek z roboty sa medzitým tiež pobralo na druhý svet. Vzťahy s okolím boli čoraz zriedkavejšie. Záhrada, dom, občasné nákupy a opäť dokola. Kontakty s okolím sa obmedzovali na pozdravy, postupne prestala aj na tie reagovať. Našli sa ľudia, ktorí sa jej aj prihovorili, ponúkli pomoc. Všetky pokusy o zblíženie sa s ňou však veľmi rýchlo skončili. Lásku nedostala, lásku nevedela dávať. Jej nedôvera k okoliu stále rástla. Postupne sa rozhádala so všetkými susedmi v okolí a prestala s nimi komunikovať. Vadilo jej všetko - hudba, deti na ulici, autá na ceste, smiech od susedov, plač bábätka, hlasný rozhovor, kašeľ... Boli obdobia, keď nevyšla z domu aj týždeň. Potom vychádzala len v noci. A potom prišli tie zlé dni, keď to jej duša už nezvládla alebo to bol jej zúfalý pokus o komunikáciu s okolím? Sám neviem. Keď sa rozštekal susedov pes, štekala aj ona. Keď sa rozosmiali ľudia idúci po ulici, reagovala škriatkovským smiechom... A každé kašlanie v okolí malo ozvenu v jej dome. Pokusy vzdialenej rodiny o pomoc opäť odignorovala. Pri jej dverách klopali susedia, vzdialení príbuzní, mníšky, lekárka, policajti... Väčšinou bezúspešne. Spoza dverí ich odháňala. Postupne prestala veriť všetkým. Len v noci sa z jej domu ozývalo divné dunenie a buchot. Neskôr sa ukázalo, že rúbala drevo a nábytok, aby mala čím kúriť...
V jej živote sa však predsa našiel niekto, koho si pustila k telu. Je pre mňa záhadou, ako to ten človek dokázal. Starý, snáď osemdesiatročný pán bol v posledných rokoch asi jediným, kto vchádzal do jej domu. Celé roky jej nosil niečo v taške. Bola to obyčajná plastová fľaša z minerálky plná bielej tekutiny. A potom mi svitlo. Ten pán totiž choval kravičku a skoro denne sa u nej zastavil a priniesol jej čerstvého kravského mlieka.... Stalo sa, že jej aj nakúpil. Jej jediný priateľ, s ktorým našla spoločnú reč.
Čas však plynul neúprosne ďalej. Keď som ju naposledy zazrel, bola zostarnutá, zhrbená a zanedbaná. Osobne som s ňou nikdy neprišiel do kontaktu okrem občasných pozdravov. Až tento týždeň...
Jej stav sa natoľko zhoršil, že pustila k sebe lekárku. Čoskoro ju sanitka brala preč. Myslel som, že jej samota sa skončila a v nemocnici ju dajú do poriadku. V noci ma však zobudili opäť divné zvuky z jej domu. Bol to však zúfalý krik starej ženy, volajúcej o pomoc. Neuveriteľné, tá pani je opäť doma? Určite opäť odmietla pomoc a tak ju sanitka doviezla domov.... Ale teraz bude na tom asi ozaj zle. Rozospatý som vošiel do jej tmavého dvora. Kvílenie pokračovalo. Suseda ležala na zemi medzi dvermi, neschopná sa sama postaviť. Ovanul ma silný zápach moču. S pomocou manželky a vzdialenej príbuznej, ktorú som bežal zobudiť, sme ju dostali na nohy. Bolesť v ľudskej koži bola dezorientovaná, neschopná prejsť do postele. Dom, v ktorom som v živote nebol, však skrýval svoje ďalšie tajomstvá. Vo svetle baterky sa nám naskytol otrasný pohľad. Izba plná zatuchnutého oblečenia nahádzaného na zemi, v kúte posteľ, v nej žmúriaca mačka s mačiatkami. Dlážka nám čvachtala pod nohami, zápach moču a výkalov vyrážal dych... Človek žijúci horšie ako zviera.
Od toho dňa sa mi tá noc stále vracia. Ako vôbec mohla v týchto podmienkach prežiť zimu? Ako mohla vôbec takto žiť? A koľko vlastne vydrží človek?
Dnes bol u nej opäť ten pán. S kapsičkou... A potom prišiel znova s nákupom.
A ja idem v pondelok behať po úradoch, oslovím jej lekárku a vôbec... Nie je predsa možné, aby takto žil človek.
