Japonskí predavači/predavačky, čašníci/čašníčky, hotelová recepcia, pracovníci pošty či banky, sú milí. Niekedy je úsmev fakt prirodzený, niekedy je trochu nasilu (viď mladých brigádnikov v convenience obchodoch). Ale vždy sú ochotní a slušní.
Táto úroveň služieb je jedna vec, ktorá sa veľa ľuďom na Japonsku páči.
"Iraššaimasééé!"
Iraššaimasé na vás kričia v Japonsku predavači namiesto pozdravu. Vy - zákazník, nepoviete nič. Žiadne konnničiwa, dobrý deň. Zákazník je pán, a pán nemusí byť extra milý. Stačí, aby nakúpil.
Aj ja už kričím iraššaimasé v našej tofu dielni, keď vojde zákazník, a automaticky zdvíham lícne svaly, aby hlas znel priateľskejšie. Tak nás učili na hlasovom tréningu v (japonskej) tlmočníckej škole. Jasné, že najlepšie je, keď je pozdrav od srdca. Ale aby to znelo ešte viac od srdca, pre istotu zdvihneme pri rozprávaní lícne svaly. (Pozor, aby z toho nebola grimasa.) Japonskí zamestnanci v službách majú lícne svaly zdvihnuté asi aj keď spia.
A toto iraššaimasé je niečo, čo niektorým cudzincom v Japonsku prekáža. Prehnaná milota a falošná srdečnosť. Vraj "Japonci sa pretvarujú."
Čo si vyberiete?
Môj názor: Znudených a neochotných tvárí som si na Slovensku v obchodoch a na úradoch užila dosť. Ochota, aj keď viem, že je len pracovne povinná a možno nie úprimná, je príjemnejšia. Byť milý k zákazníkovi, aj keď sa človek ráno pohádal s mamou alebo sa mu pokazilo auto, je znak profesionality, nie falošnosti. Aspoň tu v Japonsku.
