Obyčajný plagát.
Narodil som sa do sveta bez farieb. Všetko okolo mňa bolo sivé.
Sivé ulice, sivé domy, siví ľudia. Farby, ktoré sa používali, boli tlmené – vyblednuté hnedé, matné zelené a šedé. Žiadna žiarivá zelená, žiadna modrá ako obloha z rozprávky. Žiadne pastelové odtiene.
Jediná farba, ktorá mala skutočnú silu, bola červená.
A aj tá patrila kosáku a kladivu.
Vonku som videl len paneláky, všetky rovnaké, bez výrazu. Nič, čo by mi otvorilo fantáziu.
Našťastie, Mama bola iná .
Kreativna,šikovná .Krásne kreslí a šije nám úžasné veci – také, aké nikto iný nemá. Číta nám rozprávky, a práve v nich sa začala rodiť moja predstavivosť.
A stále mi bolo málo. Potreboval som niečo viac. Cítil som, že existuje niečo veľké, že ľudia tvoria úžasné veci. Niečo, čo mi ukáže, že svet môže byť aj iný.
A kde to ale nájsť?!
Šťastie stálo pri mne. Mám veľkého brata. Je starší o viac než desať rokov a z môjho pohľadu vie všetko. Je vynaliezavý, zručný a hlavne – nebojí sa robiť veci inak. Keď som mal tri roky, on mal šestnásť. Postavil si vlastný gramofón. V mojich očiach bol GÉNIUS!
Mal platne – vzácnosť tej doby.
A ja?
Ja som mu ich tajne prehrával, keď nebol doma. Nikdy som tú ihlu nevedel nastaviť správne a platne som poškriabal. Myslel som si, že na to nikdy nepríde.
Prišiel na to vždy!
Robil aj diskotéky. V socializme bolo ťažké nájsť na také veci vybavenie, tak si ho vyrobil. Svetelnú hudbu vytvoril z obyčajných hadíc na vodu. Zletoval si káblovky so žiarovkami a vkladal ich do hadíc – tie blikali do rytmu hudby. Hadice boli modré, zelené a žlté. Večer pustil hudbu, hadice sa rozsvietili.
Bolo to úplne úžasné!
Ticho som sedel a pozeral sa .Bol som ako v tranze.
Začal som si uvedomovať, aké nádherné sú farby a akú silu môžu mať.
V tej dobe nič podobné nebolo.
Médiá propagovali Lenina, Stalina a socialistické vzory.
Jedného dňa som vošiel do bratovej izby a ostal som stáť ako obarený.
Zastal mi čas.
Na stene visel plagát.
Bol obrovský! Výbušný a farebný. Bol to iný svet! Ani som nedýchal.
Čo to je? Kto sú títo ľudia?!
Boli na ňom štyria muži. Štyria muži v životnej veľkosti. Nie obyčajní muži. Mali obrovské topánky na platformách – jeden z nich mal topánky v tvare drakov. Gitaru v tvare sekery. Tvár pokrytú čiernym a bielym líčením. Jeden vyzeral ako hviezda, druhý ako mimozemšťan, tretí ako zviera a posledný ako démon.
Boli to KISS!
Nemohol som uveriť, že niečo také existuje. Že takí ľudia chodia po našej planéte. Ten pocit! To, čo som prežíval pri pohľade na ten plagát, bolo neopísateľné. Boli farební. Divokí. Odvážni.
V tej chvíli to vo mne explodovalo.
Bol som len malý chlapec, mal som tri roky. Pochopil som, že svet nemusí byť len šedý. Že fantázia nie je len v rozprávkach. Že ľudia robia úžasné veci. Na svete žijú ľudia ktorý fantáziu žijú!
Moje srdce poskočilo a v hlave mi to tresklo.
Bol to moj veľký tresk!!!
Od toho momentu bolo všetko iné. Ten plagát mal na mňa taký obrovský vplyv! Zmenil celý môj život!
Nevedel som, čo so sebou. V hlave sa mi odohrávalo toľko vecí. Nevedel som, čo skôr.
Utekal som za mamou.
„Mama, mama! Ja potrebujem plastelínu!“
Začal som si modelovať. Prvá vec, ktorú som vymodeloval, bol Démon z KISS. Nevydržal dlho, plastelíny som mal málo a chcel som modelovať stále niečo iné. Mama mi stále nadávala, že je všetko mastné. A všetko je od plastelíny. Vždy mi ale kúpila ďalšiu a ďalšiu.
Modelovanie mi celkom išlo.
Pamätám si, ako v škôlke mali všetky deti modelovať kuriatka. Potom sa všetky kuriatka postavili vedľa seba. Keď si rodičia prichádzali pre svoje ratolesti, mali hádať, ktoré kuriatko vytvorilo ich dieťa. Nikto sa, samozrejme, netrafil. Iba moja mama!
Povedala: „Prišla som a ukázala som na jediné kuriatko, ktoré tam stálo medzi pomackanými guľôčkami. Malo zobáčik, očká, krídelká – proste kura.“
Toto robil Rado.
Učiteľka povedala: „Všetci rodičia, ktorí tu boli pred vami, sa pýtali, či som toto kuriatko modelovala ja ako predlohu.“
Mama bola taká pyšná.
Jedného dňa v televízii vysielali film Cesta do praveku.
To bolo tak obrovské!
Myslím, že pán Zeman predbehol dobu. Toľko dinosaurov, čo som vymodeloval!
Plastelíny som mal viac a viac. Dinosaury boli všade!
V tej dobe neboli žiadne akčné figúrky a v obchodoch sa nedal kúpiť dinosaurus. Všetko som si vyrábal sám.
Vonku som našiel mŕtveho hada. Bol to slepúch. Nesmrdel. Zobral som ho do vrecka a utekal pre kľúče od pivnice. Tam som mu kliešťami vytiahol chrbticu (išlo to veľmi ľahko). Odrezal som ho presne tak, aby mi pasoval na môj projekt. Vyvaril som ho v hrnčeku. (Mama si v tom hrnčeku zohrievala vodu na kávu, heh.) Ten had úplne stvrdol, čo bolo výborné, a domodeloval som mu telo dinosaura.
Bolo to super!
Postupom času sa doba uvoľňovala a na zahraničných TV staniciach – teda len na dvoch, ktoré boli povolené (na predstavu: slovenské stanice boli dve a české tiež, zahraničné tiež dve) – vysielali King Konga!
Pre mňa to bolo niečo fantastické! Konga som vymodeloval snáď tisíckrát.
Bol a stále je môj hrdina. Zamiloval sa do Jane a bojoval za ňu. Bol neporaziteľný, lebo ju chránil.
Aj ja som predbehol dobu – Kongovi som pridal kostým, sekeru, ochranu na lakte a podobne. Všetko bolo zrazu úžasné.
Mama ma vzala do kina na Nekonečný príbeh. Tie kulisy, kostýmy…
Bol som unesený. Toľko inšpirácie!
Neskôr, v roku 1989, nastal prevrat, doba sa menila. Do kín prišiel Jurský park, Terminátor a podobne. Bolo toho toľko! Všetko som nasával. Všetky tie fantastické filmy.
Do obchodov prišli prvé akčné figúrky a podobne.
Modeloval a maľoval som menej. Všetko sa dalo kúpiť.
A opäť sa to stalo.
Od plagátu KISS ubehlo veľa času. Maľujem a modelujem dodnes. Moja tvorba sa stále posúva.
Dnes sa s tým, čo tvorím, snažím ľuďom niečo povedať.
Nech svoj život nakrájajú ostrým nožom.
Nech sa zastavia a rozhliadnu. Zamyslia sa a nadýchnu sa.
Všetko len hltáme, nevychutnávame si nič. Asi je toho na nás príliš.
Je rok 2025.
Opäť sa mi zdá všetko sivé.
Fantázia nepozná hranice.
Tak sa to hovorí v Nekonečnom príbehu.
Máme tu Avatar, mimozemšťanov, telefóny, tablety, počítače a podobné vymoženosti.
Dnes si už deti nevyrábajú hračky. Majú všetko. A hneď!
A možno práve preto nemajú radosť z tvorenia ako som mal ja.
Môj pohľad je dnes opäť sivý. Ako ten svet, keď som bol malým chlapcom. Svet sa stal nasýteným.
A možno sme narazili na hranicu fantázie.
Všetko, čo si predstavujeme, pochádza z tohto sveta.
King Kong je gorila, Mimozemšťania sú ľudia v inom evolučnom štádiu. (pravdepodobne), dinosaury tu boli pred sto miliónmi rokov. Všetky tieto tvory, veci, len kombinujeme.
Všetky mýty a legendy pochádzajú z nášho sveta, len sme ich pozmenili. Dali sme im kostým a legendu.
Film Avatar – všetko v tom príbehu je spolu prepojené, čo vychádza opäť z našich poznatkov, že aj na našej planéte je všetko prepojené.
Zvieratá sú kombinované zo zvierat, ktoré tu žijú, alebo žili v dávnych dobách.
Áno, je veľmi ťažké predstaviť si niečo, čo sme nikdy nevideli.
Niečo, čo nepochádza z nášho sveta.
Myslím, že ak by nás navštívil život z inej planéty, pravdepodobne by sme si ho ani nevšimli.
Bol by absolútne odlišný.
Nevidíme nič mimo nášho poznania. Je to pre nás neviditeľné.
Predstavy, ktoré máme, sú puzzle z nášho sveta. Kombinácia z nášho vedenia a videnia.
Možno sa mi len zdá, že sme na hranici fantázie.
Verím, že sa opäť niečo stane.
Opäť niekam prídem, otvorím dvere a ostanem stáť ako obarený.
Bude tam visieť…
obyčajný plagát.
