moj prvý blog

Neviem. Asi týmto slovom, často používaným v školách, úradoch a iných inštitúciách, by som začal môj prvý Blog. Pretože som naozaj najprv nevedel o čom, resp. kom by mal byť. Je množstvo problémov a tém, ktoré ma trápia a dá sa o nich písať toľko strán, že by som potreboval policu, ktorá má nekonečnú zadnú stenu alebo neobmedzený HD. Nakoniec som sa rozhodol písať o pocitoch.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Pocity, často používané umelecké synonymum pre naše mesto Prešov. No toto synonymum, či taká slovná hračka zahŕňa v sebe oveľa viac ako si človek (Prešovčan) myslí.

Dnes, pondelok, cestou z katedry som sa zastavil v bagete a kúpil si obyčajný, suchý, biely uzlík posypaný sezamom. Ešte teraz keď píšem tieto riadky cítim ako mi sezamové zrniečka ostali v medzerách zubov a pri písaní do zošita ich jazykom nachádzam a snažím sa ich vybrať. Keďže je jeseň, skoro polovica októbra, a tieto dní plné slnka a farieb sú pre človeka akýmsi pohladením na duši a skokanom cez prekážky, ktoré nám na našej trati života pokladá okolie. V lúčoch slnka si vykračujem námestím Košíc a odtrhávam z uzlíka malé kúsky, ktoré vkladám do úst. Tá chuť a vôňa čerstvého pečiva je vždy neodolateľná. Prechádzam pomaly okolo košického divadla a sledujem čo nové sa hrá v divadle na veľkých plagátoch povešaných na stenách budovy. Potom si poviem ako vždy, že na žiadne predstavenie aj tak nepôjdem, odtrhnem kúsok z uzlíka a pokračujem ďalej na autobusovú stanicu. Slnko sa mi opieralo o tvár, pred sebou som mal rad školákov, tak maximálne druhákov, ktorý čakali na učiteľku, ktorá si kupovala cigarety v neďalekom stánku. Urobila to brilantne a to tak, že deti ju čakali za novinovým stánkom aby nevideli pani učiteľku s cigaretami v ruke. Vynikajúci prístup a vnútri som zvolal: „Bravó!" Okolo mňa ďalej prechádzali ľudia náhliaci sa za prácou, do nemocnice alebo na poštu. Ja sa cítim veľmi dobre, ale čo oni? Aké pocity sa im odohrávajú v ich malom divadle za očnými buľvami? Určite aspoň väčšinu potešilo to dnešné počasie, tak ako mňa. Vchádzam do uličky, kde sídli turecký konzulát, francúzska pekáreň a predajňa oblekov len za 70€ (zrejme poľskej výroby). Taká košická európska ulička. Zastavil som sa pri výklade jedného kníhkupectva a prezeral som si tituly. Zaujalo ma pár kníh z povojnového obdobia a jedna kniha o akcii Mosadu. Vzadu však moju pozornosť získala kniha o letcovi z 2. svetovej vojny. To mi pripomenulo starého otca a jeho záľubu v takýchto knihách. Vravel som si, že by to bol skvelý darček k Vianociam. Áno, k Vianociam vravím si: "Prečo nie?", veď o niekoľko týždňov nahradia v regáloch nákupných centier a domov stromčeky, ozdoby a salónky zaprášené vence a sviečky, ktoré tam sú už od začiatku septembra, keď vystriedali zošity a fixky. Len kde na tú knihu vziať? Možno keby som žil menej spoločenským životom . ďalšie pocity a myšlienky, ktoré sa vo mne ozvali patria do iného blogu, ktorý by mal byť určený len pre jediného čitateľa a zároveň autora. Odlepil som oči od výkladu a servítkou poutieral sliny a slzy čo po mne ostali. Po pár metroch ďalej som uvidel to čomu hovorí národ slovenský- žobráctvo. Lenže tento pán tmavšej pleti bol iný, tzv. žobrák inštrumentalista. Spýtal som sa opäť raz sám seba či tento pán to robí iba preto, prečo naša slovenská popová scéna? Veď koľko vyzbiera peňazí od chamtivých sociálne založených Slovákov s predsudkami? Preto moja teória bola založená na „láske k hudbe". Veď kto by tam stál v tieni, zime a hral pre niekoho kto len prebehne okolo s myšlienkou na prací prášok a vyzdvihnutie dcéry zo škôlky? Premýšľal som teraz aké sú jeho pocity. Samozrejme som mu nehodil žiaden cent, veď predsa aj ja som Slovák a k tomu ešte študent s poslednými peniazmi na autobus. Verím, že ho tam ešte niekedy stretnem a ten cent mu do krabice od topánok naozaj hodím.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hudba, slnko a moje pocity, také jesenné, také farebné. Zistil som prečo všetky tie jazzové podujatia sa konajú na Slovensku v jeseni. Na prechode pre chodcov som si v hlave zhrnul celý môj príspevok. A keď už napísať blog, tak taký aby sa v ňom ľudia nestratili, tak ako sa ja strácam v blogoch mojej bývalej spolužiačky zo základnej školy. Zase mojími myšlienkovými pochodmi prebehla jedna ako Usain Bolt. Veď aj tento môj blok je dosť chaotický a čitateľ sa v ňom môže ľahko stratiť. Veď chaotické sú aj naše pocity, ktoré sa menia zo sekundy na sekundu, z minúty na minútu, z dňa na deň. Záležia od rôznych činiteľov, ktoré sú často ešte chaotickejšie a strácame sa v nich

Skryť Vypnúť reklamu

A konečne som autobusom dorazil do PO city a môj Blog je na konci. Ďakujem za pozornosť.

P.S. Pozdravujem ťa Mima :)

Samuel Bucko

Samuel Bucko

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som Samuel Nenapraviteľný_komik Bucko. Milujem blues a stand up comdy. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu