Čím chceš byť?

Keď mi časť ľudí povedala že budem maliar, začalo ma to štvať. Nikdy som sa na ich nápad ktorý som nemal rád ako aj otázku "Čím budeš?" nepozrel z druhej strany ako z tej "Keď budem veľký, budem mať veľa peňazí- prepáčte, no neviem či by mi profesia maliara vynášala nejak viac ako dačo iné. Chápete nie?" (A keď nemám rád otázku "Čím chceš byť?", vyhovovalo mi že som nemusel vravieť ako čo. Radšej som na otázku v ktorej majú osemroční chlapci ktorí sú už piaty krát na karnevale prezlečení za policajta jasno, hovoril "neviem". Jeden môj kamarát ktorý má trinásť v tom má stále jasno, no keď to mám povedať úprimne, on veľmi nemá na výber a je to z jeho hľadiska rozumné. Nikdy som nevidel nič príťažlié na profesii smetiara ohľadom výšky mzdy alebo vône, ale páčila sa mi predstava voziť sa tam vzadu pri diere so smeťami. Neskôr som začal rozmýšľať nad prácou ktorá by v sebe spájala moje záľuby. Rýchlo som pochopil že také niečo neexistuje a že to bol tak či tak blbý nápad, preto so moje nároky znížil na časť mojich záľub a zároveň som ich otvoril pre naučenie sa niečoho nového. Robiť v práci niečo iné ako to, čo viem alebo to čo vyštudujem mi pripadalo v útlom veku absurdné, podobne ako to že by som prišiel o prácu. Nevedel som si to predstaviť. Keď som mal deväť rokov cestou zo školského výletu som v autobuse videl film podľa skutočnej udalosti ktorý ma uchvátil. Potom som ho asi týždeň skúšal nájsť na internete ale samozrejme som ho nenašiel. Aj keby ma napadlo spýtať sa v autobuse ako sa ten film volal, nemohol som to urobiť, pretože podľa väčšiny to bola sprostosť. Bolo to takmer to isté ako pri filme Kráľova reč pri ktorom som tiež nemohol povedať že je dobrý. Ja som to však povedal, čo malo za následok označenie ma za menej inteligentného aj keď po konci nevedeli o čom ten film je. V tom filme čo som videl v autobuse bolo vymenovaných asi dvadsať profesií ktoré robil za život jeden muž. Okamžite som ocenil jeho všestrannosť, aj keď to bol autista. Rozhodol som sa, že sa otázkou "Čím chceš byť?" nebudem zaoberať až do nástupu na vysokú školu. Problémom je, že takéto niečo neviedia tí ľudia ktorí sa pýtajú. Niekedy ma napadne že či ma v práci nebudú obmedzovať moje schopnosti, ktoré skôr preceňujem. Napadne ma to vždy keď idem liezť na steny s kamarátom.Vždy ho "povzbudzujem" so slovami "no, teraz poď- do toho červeného- noha, noha do toho hajzlového oného. Tam máš žehličku. No, dobre- ideš. Ruka, ruka... Nie- ľavá musíš si ich preondiať..." no potom sa na mňa obráti celý červený, vysylený a s polosmiechom a pokelným výrazom v očiach predsedí pomedzi zuby: ,,Prestaň ma už buzerovať!"