Poznáte ten moment, kedy sa z nejakého miesta stane váš druhý domov? Ten jemný pocit smútku, ktorý sa nás na okamih zmocní keď to miesto opúšťame. Zároveň sa snažíme upokojiť myšlienkou, že o zopár dní, možno mesiacov, možno o rok, o dva, sa tam vrátime. Spoliehame sa na tú myšlienku a živíme ju vo svojej hlave po celý čas v práci, osamote, v aute, či pri robení každodenných činností. Jednoducho ju nosíme so sebou vždy a všade. Stáva sa z toho akási psychická forma útechy vo chvíľach, kedy sme smutní, unavení. Zakaždým, keď sa ocitáme v úzkych a v ťažkých životných situáciách. Zakaždým, keď potrebujeme sociálny detox. Potrebujeme trochu obmedziť okruh ľudí, s ktorými sa stretávame. Potrebujeme vypnúť, zrelaxovať, zapchať si uši a chvíľu nepočúvať okolitý svet. Hľadáme domov.
Zaujímavé však je položiť si otázku, čo je domov. Ľudia vravia, že domov je len jeden, avšak ja si pri všetkej úcte dovolím nesúhlasiť. Žijeme rýchly život v dynamickom a všestranne sa rozvíjajúcom svete a občas sa môže stať, že do svojho malého životného zoznamu pridáme o zopár mien navyše. Každé miesto, ktoré si vyslúžilo titul, kedy ho nazývame svojim domovom, nám muselo niečo dať. Hovoríme tu o niečom, čo robí veľa ľudí ale neuvedomujeme si to.
Aké sú kritériá pre domov? Čo môže byť nazývané domovom a čo nie? Stanovil niekto niekedy presný počet miest, kde sa môžeme cítiť ako doma alebo dokonca doma? Musí byť domov špecifické miesto?
Veľmi často ide aj o to, s kým a kde sa nachádzame. Či chceme alebo nie, ľudia majú na naše prostredie obrovský vplyv a len my si vyberáme, koho si do svojho života pustíme a koho nie. Je teda iba na nás, či ich vôbec pustíme a kedy tak učiníme. Avšak v momente kedy im dvere do nášho života otvoríme, istá zodpovednosť za to, ako sa kde cítime prechádza aj na nich. Chcem tým povedať, že nech sme kdekoľvek, tí správni ľudia sú schopní dať nám pocit, že sme doma. Cítime sa dobre, pohodlne a nič nás netrápi až do chvíle, kedy sa ocitneme sami a zistíme, že sme tri hodiny strávili na vlakovej stanici, čakajúc na omeškaný vlak v tridsať stupňovej horúčave. Vtedy si začíname uvedomovať, kde vlastne sme, čo sa deje, možno začíname byť mierne vykoľajení a nespokojní. Myšlienka, že pred chvíľou to tu bolo celkom fajn nám nedá pokoj a začína zamestnávať našu hlavu. Pomaly ale isto začíname prichádzať na to, že sú to práve tí ľudia, ktorí boli na stanici s nami. Práve oni nám pomohli zabudnúť na fakt, že niečo nejde podľa plánu.
A nie je to v konečnom dôsledku práve to, čo sa v pojme „domov“ snažíme nájsť? Pokoj, pohodu, porozumenie a akýsi únik od problémov okolitého sveta? Sú to veci, ktoré nám steny a strecha sami o sebe dať nevedia. Samozrejme, sme chránení pred tým, čo sa deje vonku, je nám teplo a nezmokneme keď sa spustí dážď... stačí to však? Skutočným domovom sú naši blízki, domov sú naši priatelia, domov sú ľudia, ktorí nám robia život ľahším a len oni nám dokážu dať pocit, že nie sme sami.
