Prvý negatívny zážitok s autobusom bol hneď pri nástupe do toho prvého, ktorý nás mal z Bratislavy dopraviť do Banskej Štiavnice. Vodič kamarátke odmietol uznať zľavu na kartu ISIC, hoci na web stránke SAD ( http://www.eurolines.sk/Upload/Tarifa.pdf – pozor, je to dosť zložité pdf-ko, ale dá sa to tam nájsť, je to v článku 7) táto uvádza, že na spomínanú kartu poskytuje študentskú zľavu. Vodič autobusu po odmietnutí požiadal kamarátku, aby „to“ položila na čipovú čítačku, čo majú pri pokladniach na palubnej doske. No, a tu vznikol problém. ISIC totiž nemá čip. My sme sa však nenechali odradiť, a tak na naše vysvetľovanie, keď sme zdôrazňovali, že SAD-ka to má predsa na stránke, po určitom váhaní zľavu predsa len uznal. No a nakoniec ten „najlepší“ dovetok: taký istý problém mal v tom istom autobuse asi o päť minút neskôr ďalší náš človek. A pritom vodič celkom určite nemohol za tú chvíľu zabudnúť, čo to ten ISIC je! A dokonca nášmu kamarátovi zopakoval žiadosť, aby kartu položil na čítačku... Myslím, že to nepotrebuje žiadny ďalší komentár. Druhý negatívny zážitok s autobusmi bol v Banskej Štiavnici. Keďže sme chceli ísť dosť mimo civilizácie, potrebovali sme nakúpiť. Stavili sme sa v jednom nemenovanom supermarkete, s tým že si nakúpime. Samozrejme, že sme nestíhali. A on nemohol počkať ani minútu. OK, chápem, musí ísť podľa cestovného poriadku, ale vzhľadom na to že podľa všetkého prišiel o niečo skôr... Nakoniec tretí autobusový zážitok A, žiaľ, zas negatívny... Ten „zmeškaný“ autobus sme nakoniec vďaka ochotnému majiteľovi mikrobusu (po Štiavnici jazdia také mikrobusy, čo vás za Sk 10,- odvezú kamkoľvek v rámci Štiavnice...) takže sme ufujazdený autobus dohnali pri odbočke na Vysokú. Síce si riadne za tú naháňačku zapýtal, ale čo už. Začali sme teda nastupovať. A žiadali sme študentské zľavy (samozrejme s pomocou karty ISIC). A čuduj sa svete, zopakovalo sa to isté, čo v Bratislave na začiatku cesty. Skrátka starý scenár: „Nie! Nemáte mi ako dokázať, že ste študent!“, potom „Položte to sem!“, po čom sa samozrejme nič neudialo. Potom zas zhurta: „Tak chcete nastúpiť?!“. Samozrejme, že sme chceli, takže ten, kto kupoval lístky (zhodou okolností ten, čo v BA nastupoval ako posledný) nemal na výber, a musel kúpiť bežné, nezľavnené lístky. Vlastne nikto z nás nemal na výber. Šofér autobusu bol jednoducho „šéf“. A šéf, rozumej: malý slovenský človiečik mohol triumfovať... Vyhral. Vyhral? Ale nad kým vlastne? Nad prázdninujúcimi deckami... Dosť trápny triumf. „Triumf“ s fľakom na pomyselnom „štíte“ svojho zamestnávateľa. „Náš zákazník, náš pán“? Je to celkom naruby obrátené. Čosi ako: „Náš zákazník, náš otrok.“ Do cieľa cesty na Štampoch sme sa nakoniec z vôle „Jeho Blahorodia“ predsa len dostali... A posledná vec, ktorá bola asi najhoršia: vynechaný spoj. Nasledujúce ráno sme sa zobudili do lejaku, takže sme museli ísť na Žuhračku (poľovnícka chata nad dedinou Devičany, čo je za Pukancom) autobusom. Pomocou mobilu a človeka v Bratislave na internete sme si zistili spoj, ktorý mal ísť o 15:14. Na zástavku sme prišli asi o 15:10. Čakali sme, a autobus nikde... O 15.20 nám už bolo jasné, že sa ho už nedočkáme. A bol štvrtok, pracovný deň a autobus nemal výnimku ako to býva vo sviatok... Alebo že by bol išiel o čosi skôr a na tých, čo prichádzajú „iba“ päť minút pred jeho odchodom, jednoducho už nepočkal? Načo aj...? Tak sme nakoniec museli ísť pešo, stopom... Bola to pre nás komplikácia, veď sme mali „chytať“ ďalšie spoje. SAD-ku to však celkom určite nezaujíma. A čo z tohto všetkého vyplýva? Že SAD zjavne nefunguje tak, ako by mala. Jednak vodiči nevedia o ponúkaných zľavách, sú neochotní, neslušní, hrubí, a navyše – čo je najhoršie – svojím správaním často ponižujú cestujúcich... Už ani nehovorím o vynechávaní spojov. – Hm... Myslím, že SAD nemá až také nízke ceny (ani platy vodičov nie sú nízke), aby bola nezisková, čo jediné by mohlo byť dôvodom neposkytovania dobrých služieb. Ale oni tie služby nemajú dobré ani tak...
Mnoho verejných činiteľov hovorí o posilňovaní hromadnej dopravy. O tom, aby ju ľudia viac využívali, aby sa menej dopravovali individuálne. Skrátka, aby autá nechali v garážach a pri krajoch ciest.
Ale je to tak, že keď už raz to auto máte, začne byť pre vás hromadná doprava obrovským problémom. Totiž, hneď, čo si človek odvykne od zle fungujúceho dopravného systému, už sa k nemu nechce vrátiť. To je prvý dôvod k výhradám voči MHD. Druhým, tiež dosť dôležitým momentom je nutnosť zdieľať v dosť tesnej blízkosti jeden priestor – aj keď na chvíľu – s ľuďmi, s ktorými nechcete nič mať. A najmä je to zlé, keď je naozajstná tlačenica... Zvyknem to riešiť „odsunom“ kamsi do kúta, kde mám aký taký priestor a netlačia sa na mňa zo všetkých strán. A keď náhodou sedím (čo sa nestáva až tak často), hľadím von oknom. Ešteže mám ten iPod... „napichnem sa“ a som v inom svete...
