Polarita spoločensko-politických postojov v dejinách
Homosexualita je vymedzená ako sexuálna náklonnosť k osobe rovnakého pohlavia[1]. Táto definícia sa dá vyložiť rôzne, pretože je dôležité rozlišovať medzi charakterom (bytím) a konaním. Pokiaľ homosexualitu chápeme ako sklon ku konaniu určitým spôsobom a berieme ohľad na to, že v pubertálnom období sú nejasnosti vo vlastnej sexuálnej orientácii bežným javom, môžeme ju definovať ako preferenciu dospelých osôb k sexuálnemu správaniu s príslušníkmi svojho vlastného pohlavia.
S akceptovaním homosexuality v spoločnosti sa stretávame už v rímskej ríši, kde bola samozrejmou súčasťou. Homosexuálne partnerstvá boli pred rozpadom ríše hodnotené viac, ako heterosexuálne zväzky.
V roku 1871 bola, naopak, trestnosť homosexuality v Nemecku zakotvená v §175 trestného zákonníka. Počas tzv. tretej ríše bolo odhadom 10 000-15 000 homosexuálov zavlečených do koncentračných táborov, kde boli zneužívaní na experimenty, alebo zabíjaní. Tento prístup sa pripisuje iracionálnemu strachu z homosexuálov, ktorý nazývame homofóbia.
V povojnovom demokratickom svete sa v 50-tych rokoch cítila byť homosexuálna komunita odcudzená, sústreďovala sa viac-menej v spolkoch, zdržiavala sa v baroch a nočných kluboch. Incident v newyorskom bare v roku 1969 znamenal začiatok Hnutia oslobodenia homosexuálov (Gay Liberation Movement). Hnutiu sa najmä v Amerike podarilo získať významnú väčšinu verejnosti na svoju stranu najmä poukázaním na prenasledovanie homosexuálov v minulosti a vzbudzovaním súcitu s homosexuálnou menšinou.
Jeffrey Satinover opisuje vo svojej knihe proces, ktorým bola v roku 1973 homosexualita vyradená zo zoznamu porúch Americkou psychologickou asociáciou (APA). Kým v roku 1963 bol oficiálny postoj APA, že homosexualita je napriek jej rastu porucha, o 10 rokov neskôr prišla zmena napriek tomu, že v tejto 10 ročnej perióde neboli publikované žiadne významné výsledky z oblasti výskumu homosexuality. Podľa viacerých kníh, ktoré sa snažili zachytiť diskusie o homosexualite v Americkej psychologickej asociácii, všetky opisujú proces, v ktorom sa od asociácie oddelila významná frakcia homosexuálov, pričom medzi dvoma vzniknutými krídlami boli značné spory a veľké napätia. V roku 1973 bol napokon návrh vyradenia homosexuality zo zoznamu porúch prijatý, dá sa povedať bez odbornej diskusie. Rozhodnutie bolo ústupkom jednej strany za účelom umožnenia ďalšieho chodu asociácie. Odborný časopis Lekárske Aspekty Ľudskej Sexuality (Medical Aspects od Human Sexuality) uverejnil štatistiku, podľa ktorej 69% členov asociácie nesúhlasilo s týmto opatrením a dodnes považujú homosexualitu za poruchu[2]. V roku 1992 bola homosexualita vyradená zo zoznamu porúch aj organizáciou WHO.
Štatistiky
Bolo vytvorených mnoho štatistických prieskumov, medzi významné patria Leumannov, alebo Kinsleyov, Stallov prieskum. Prieskumom, ktoré vykazujú 15 až 20% výskyt homosexuality sa v skratke vyčíta netransparentný výber vzoriek, alebo nevhodná formulácia otázok v dotazníku[3]. Usudzuje sa, že priemerný výskyt homosexuality sa v spoločnosti pohybuje okolo troch percent, pričom s väčším výskytom v mestách[4]. Je však obtiažne zachytiť presnejšie čísla.
Pôvod homosexuality
Dean Hamer sa preslávil štúdiou, ktorá mala dve fázy. V prvej vyčlenil z liečebného procesu 76 homosexuálov postihnutých AIDS. Zistil, že v prípadoch, v ktorých sa homosexualita vyskytovala aspoň u jedného rodiča, mal prevahu materský pôvod. V druhej fáze vyčlenil vzorku, v ktorej sa vyskytovala pre existencia homosexuality. Analýzou DNA objavil lokus Xg28, ktorý sa vyskytoval pri 33 homosexuálnych bratoch, z celkového počtu 40 párov. Faktom je, že zatiaľ sa priamo nepodarilo tento výskum zreprodukovať a Hamer čelí obvineniu vládnej Kancelárie pre Výskum a Integritu že jeden z jeho pracovníkov selektoval vzorky pre dosiahnutie výraznejšej miery výskytu génového lokusu[5]. Zatiaľ sa o tomto mieste v reťazci DNA hovorí, len ako častejšie vyskytujúcom sa u homosexuálov a neuznáva sa ako región zodpovedný za sexuálnu orientáciu, skôr lokus spojený so sexuálnou orientáciou[6]. Je možné, že tento región má spojitosť s vývinom homosexuality u mužov, no je záhadou, ako k tomu dochádza a do akej miery sexualitu ovplyvňuje.
Existujú predpoklady pôvodu homosexuality aj v stavbe mozgu, tejto problematike sa venujú vedci ako Swaab, Hofman, LaVay, atď. Kritika ich výskumov spočíva v ťažkej reprodukovateľnosti výskumov. Lavayova vzorka ľudí žiaľ čoskoro podľahla vírusu, čo zmarazilo ďalšie výskumy na nej. Posledné štádiá AIDS ochorenia mohli mať vplyv napríklad na nižšiu hladinu testosterónu u homosexuálnych mužov, na čo LaVay poukazoval[7].
Niektorí psychológovia na Slovensku tvrdia, že homosexualita bola vylúčená zo zoznamu porúch z dôvodu, že sa nezistil jej škodlivý vplyv na spoločnosť, teda "nikomu neškodí". Na slovensku je maximálne 4% homosexuálne orientovaných mužov, no napriek tomuto nepomeru, až 65% nakazených vírusom HIV na SR bolo nakazených prostredníctvom homosexuálneho styku (zdroj: TASR 2010 uverejnené na portáli www.zdravie.sk). Tento údaj platí od zavedenia monitoringu HIV na SR od roku 1985.
Iné prístupy
V kruhoch, ktoré spochybňujú rovnocennosť homosexuality s heterosexualitou aj na základe vyššie uvedených dôvodov, sú snahy o liečbu homosexuality, ako poruchy. Prieskum úspešnosti 15-tich amerických zariadení v takejto liečbe vykazoval úspešnosť od 37% do 77% na vzorke 1244 liečených, priemerná úspešnosť na počet liečených bola 50%[9]. Výskum úspešnosti je však veľmi obtiažny a preto sú tieto výsledky približné.
Mnoho psychológov odporuje snahám o terapiu homosexuálov, pretože v nej nevidia zmysel. Argumentujú tím, že je to podobné, ako liečiť heterosexualitu za účelom jej zmeny na homosexualitu. Ak by sa dokázalo, že homosexualita je skutočne vrodená, tento argument by bol opodstatnený. Faktom je, že aby sme dokázali tento predpoklad, museli by sme spraviť longitudiálny, aspoň 25 ročný výskum ktorý by sa začal u detí v mladšom školskom veku a pokračoval by až do ich strednej-neskoršej dospelosti. Základnou vzorkou pre tento výskum by boli deti orientované homosexuálne už v ranom štádiu vývinu a dlhoročne by sa sledoval ich psychosexuálny vývin. Výsledky takéhoto výskumu by konečne stáli za zamyslenie. Dovtedy verím tomu, že homosexualita nie je vrodená. Nepodkladám to žiadnym výskumom, no aspoň si na rozdiel od väčšiny psychológov priznám, že pre svoje predpoklady nemám skutočne vedecké dôkazy. Prečo si myslím že doterajšie výskumy v tejto oblasti stačia skôr na predpoklad že homosexualita nieje vrodená? Za prečítanie stojí tento dokument:
http://www.docstoc.com/docs/23910799/summary-of-some-influences-on-transgender-identity
Dokument sa zaoberá rôznymi výskumami v oblasti homosexuality. Vysvetľuje tiež ohromnú plasticitu mozgu ako orgánu ktorý sa každou sekundou svojho života mení. Na základe toho spochybňuje pôvod homosexuality a akýchkoľvek iných významných vlastností osobnosti (aj patológií a rôznych závislostí) v génoch a vrodenej stavbe mozgu.
[1] PLOTNIK, Rod: Introduction to Psychology. Toronto : Random House, 1989. ISBN: 0 394 38336 2.s.322
[2] SATINOVER, Jeffrey: Homosexuality and the politics of truth. Michigan : BakerBooks. ISBN:0-8010-5625-X
[3] JONES, S., YARHOUSE, M. 1997. Science and the ecclesiastical homosexuality debates. In Christian Scholar´s Review, 26. [online]. Dostupné na internete: < https://www.wheaton.edu/CACE/resources/onlinearticles/sciencehomosexualitydebate.pdf>
s.2-4
[4] Stall et al.:“Prevalence“, in: JONES, S., YARHOUSE, M. 1997. Science and the ecclesiastical homosexuality debates.
[5]Crewdson, „Study“ in: JONES, S., YARHOUSE, M. 1997. Science and the ecclesiastical homosexuality debates.
[6] JONES, S., YARHOUSE, M. 1997. Science and the ecclesiastical homosexuality debates.
s.10
[7] JONES, S., YARHOUSE, M. 1997. Science and the ecclesiastical homosexuality debates.s.13
[9] SATINOVER, Jeffrey: Homosexuality and the politics of truth. Michigan : BakerBooks. ISBN:0-8010-5625-X.s.186
http://www.docstoc.com/docs/23910799/summary-of-some-influences-on-transgender-identity
