Nazývať sociálne služby "Veľkochovy seniorov" je pľuvanie do tváre všetkých...

Písmo: A- | A+

Niektoré dehonestujúce články, ktoré priamo alebo nepriamo znevažujú prácu všetkých zamestnancov sociálnych služieb, ma nenechávajú chladným.

Obrázok blogu

 V oblasti starostlivosti o seniorov sa pohybujem niekoľko rokov, mám skúsenosti so zdravotným i sociálnym systémom. Aj napriek všetkým nedostatkom, ktoré máme nie je vhodné robiť si popularitu na sociálnych službách a ľuďoch, ktorí sa snažia systém tvoriť. Aj keď nie je dokonalý, dehonestovať prácu ľudí, ktorí sa obetujú pre iných a venujú svoj čas je podľa môjho názoru neúctivé a bez rešpektu. Systémové zlyhanie nie je možné paušalizovať, ale je to nástroj ako sa zviditeľniť. Každý má riešenie, ale nikto nepriloží ruku k dielu.

 Osvojil som si termín "Bruselskej uvažovania", je to uvažovanie z kancelárskej stoličky, kde mám veľa nápadov a riešení, ale bez reálneho prevedenia. Verbálny prejav niektorých jedincov predbehne myšlienkové pochody a potom vznikajú derivácie, ktoré nás nútia chytať sa za hlavu. Mal som možnosť prečítať si článok, v ktorom sú Domovy so zvláštnym režimom (špecializované zariadenie) prirovnávané k eufemizmom, kde prijímatelia majú obmedzené ľudské práva. To mi príde pejoratívne až výsmešné. Keby nebolo zamestnancov v sociálnych službách, nehovoríme o veľkochovoch, ale o bitúnkoch, pretože o chorých ľudí by sa nemal kto starať. Je mi nesmierne ľúto, že všetci poukazujú len na seniorov, ich životnú situáciu, ale spoločnosť zabúda, že sociálne služby tvoria aj zamestnanci. Nazývať pobytové zariadenie invektívami je pľuvanec do tváre všetkých. Laická verejnosť asi zabúda, že v sociálnych službách sa dostáva pomoci aj osobám, ktoré rodina zavrhla, osobám, ktoré by bez pomoci iných skončili bez prístrešia alebo by boli len príspevkom do štatistík mortality. Dnes je každý samozvaný odborník a neraz má empatické cítenie. A ja sa pýtam, keď sociálne služby zápasia s nedostatkom personálu, kde sú tí odborníci, prečo neponúkajú svoju pomoc v čase núdze a kde má ich empatia hranice?

 Život nie je len číslo, ale príbehy ľudí, ktorí denne bojujú a aj napriek všetkým problémom sa starajú o prijímateľov. Starostlivosť o seniorov sa zredukovala na základné činnosti, pretože krízové riešenie predstavujú nevyhnutné činnosti. Bolo by smiešne robiť si hrnčeky, keď sa kolega vedľa v izbe trápi a personál je na pokraj fyzických a psychických síl. To, že nákaza sa šíri prostredím sociálnych služieb je jasné, nemalou mierou to majú na svedomí aj zamestnanci, ale nie je na mieste ich viniť za to. Ak nákazu rozširujú zamestnancami, potom je otázka kde a akým spôsobom sa nakazili, keď niekoľko mesiacov zažívame Lockdown. Nedodržiavajú vládne nariadenie alebo len systémové opatrenia a kontrola ich dodržiavania zlyháva?

 Sociálna izolácia seniorov je bezpochyby negatívnym faktorom, ktorý ovplyvňuje kvalitu života. Myslieť si, že izolácia ich ochráni a nezanechá psychické následky, je naivné. V čase, keď nikto nevie kedy a s akým výsledkom toto celé skončí, považujem všetky invektívy voči sociálnym službám za nevhodné. Ako jeden z poskytovateľov sociálnych služieb obhajujem dobré meno všetkých kolegov a podobné tvrdenia odmietam.

Skryť Zatvoriť reklamu