A tu teraz v pestrofarebných šatách, nazdáva sa, že veľký sprievod kráľovskej svadby sa chystá na cestu.
Našu rybičku chytá túžba po peknom, lesklom, nápadnom, ako tu vidí a smutno si obzrie svoje skromné šedo-zelené šaty. „Ach, je to len krása,“ povie a srdiečko jej bilo tak, že sa až triasla.
V tom sa vrátila mamička s oteckom práve odviedli jej sestričku do koralovej škôlky. Mama sa zľakla, keď videla, že jej dcéra - naša rybička je taká smutná. Pohladkala ju, pritiahla ju k sebe a rybička sa ukľudnila. Rozprávala mame, aké krásne ryby ona videla a poprosila mamu, aby jej zaobstarala strieborné šaty, lebo ona sa hanbí v týchto svojich skromných šatách a takto už ona nejde ani medzi ostatné ryby. Mamička bola prekvapená, ale aj smutná a vysvetľovala svojej dcérke, aké je to dobré, že oni majú takéto šaty. Aspoň ich veľké ryby nezbadajú a oni kľudne môžu plávať pre potravu. Zdalo sa, že to malá rybička pochopila a tak prešiel zas pokojný čas.
Jedného dňa prišla mamička do koralového domčeku zo správou, že musia na dlhší čas odplávať, keďže potrebujú každú usilovnú rybičku na to, aby postavili hrádzu cez skalnatú priepasť, lebo jeden nepriateľský netvor urobil veľkú škodu rybám v ich morskej ríši. Preto sa rozhodli spoločnými silami zneškodniť tohto nepriateľa.
Deti mali príkaz medzitým sa nevzdialiť zo svojich domovov. Zostali tam u nich len biele korytnačky a jedna veľká šedá ryba ako hlavný dozor. Prvý deň prešiel dosť rušno, lebo sa zadelili do skupinky, aby všetko bolo pod kontrolou. Potom ryby na prácu spoločne odplávali.
Deti sa utiahli do koralových domčekov a pomaly zaspali. Takto kľudne prešla prvá noc. Len našej malej rybičke sa snívalo, že má na sebe strieborné šaty, na hlave mala závoj, samozrejme, tiež strieborný, na ktorom bolo upevnených veľa lesklých perličiek. Každý, kto ju videl, sa pred ňou poklonil, ešte aj tie veľké ryby.
Ráno sa zobudila a nešťastne zistila, že to bol len sen. Ona ale takto už nechcela zostať, taká, šedo-zelená. Ráno spoločne pod dozorom išli spoločne pre potravu a tu naša rybička mala svoj plán. Naraz priplávali strieborné rybičky a plávali krížom - krážom cez sprievod šedých rybičiek. Dozor mal čo robiť, aby ich odohnal, lebo už naháňali šedé, sa im vysmievali a pritom im zobrali potravu. Toto už naša rybička nevydržala. Keď boli všetci medzi krásnymi morskými plantami, naša rybička sa pod listom schovala. Bolo tu ako v šumiacom lese a sa to kolísalo medzi vlnami. Takto čakala, až ostatné odplávajú. Toto miesto tu dobre poznala, lebo tu už párkrát bola aj s mamičkou. Naraz sa tu objavil morský koníček a sa jej spýtal:
„Čo na teba zabudli?“
„Nie, ja som sa tu schovala a potrebujem tvoju radu,“ odpovedala a potom pokračovala „som nešťastná, že mám len také šedo-zelené šaty a chcela by som získať strieborné.“ Koník rozmýšľal a potom hovoril: „Neradím ti to, ale keď tak veľmi chceš, prezradím ti, že len náš vodník môže splniť takéto želanie!“
„Povedz, ako sa tam dostanem?“
„To je veľmi namáhavá cesta a k tomu ešte nebezpečná. Vodník býva vo svojom sklenenom paláci a obrovský rak stráži vchod. Keď sa chce niekto bez povolenia dostať k vodníkovi, tak ho so svojimi veľkými klepetami rozcvakne.“
Smutno sa pozrela naša rybička na koníka. Ten sa zmiloval a pokračoval: „Keď ti tak ale na tom záleží, musíš prekonať veľké prekážky! Tak počúvaj, v prvom rade sa musíš dostať cez koralovú hrádzu na dno, tam ťa čaká morská hviezda, čo ti ukáže cestu. Keď budeš ale pri veľkej skale, tam sídli veľká moréna, čo len tak čaká na korisť. Rýchlo nad jej otvorom musíš preplávať. Ešte hlbšie sa pustíš pri strmej skale. Ale pozor, tam sú jedovaté slimáky, nedotkni sa ich ani tých, čo lezú po tej skale. Teraz pôjdeš hlbšie na morské dno. Tam uvidíš celé hniezdo morských hadov. Toto bude veľmi nebezpečný úsek na tvojej ceste! Cestou tam uvidíš morské kríky, na ktorých rastú červené bobule. Odtrhni tri z nich a pusti ich hadom. Morské hady sa vrhnú na ne a ty môžeš kľudne nad nimi preplávať. Teraz sa dostaneš do krásnej kvetinovej záhrady, kde stojí sklenený palác vodníka. A ešte jedna rada, aby ti veľký rak neublížil, odtrhneš si tri biele ruže. Neboj sa, teraz sa ti už otvárajú dvere, veľký rak ťa nevidí, lebo nesieš biele ruže. Tak sa teraz pusti na cestu, dúfam, že sa ti nič nestane!“
Dohovoril a už bol preč. Našej rybičke búšilo srdce až, až! Pustila sa na cestu a všetko sa jej podarilo šťastlivo prekonať a už bola v krásnej vodníkovej záhrade. Zobrala tri biele ruže a zázrak – dvere sa otvorili. Tam ju privítali tri krásne morské dievčatá s modrými očami, lesklými vlasmi a namiesto nôh mali plutvy. Každej dala jednu ružu a oni ju zaviedli k vodníkovi. Vo veľkej miestnosti, ktorá sa len tak leskla perlami a morskými krásami, sedel na zelenom kresle starý vodník. V ruke držal veľké zlaté vidly, on bol obklopený riasami. Ešte aj na hlave a v tvári ich mal. Naša rybička sa zľakla, lebo bol taký mohutný vo svojom kresle, že si netrúfala sa k nemu priblížiť. S hrubým hlasom volal si rybku k sebe blíž. Tá sa zľakla, lebo až morské dno sa triaslo z toho hlasu. Dievčatá sa usmievali a ťahali rybku blíž k vodníkovi.
„Tak čo chceš?“ spýtal sa jej.
Keďže ryby sú nemé, ale v rozprávke môžu aj hovoriť, prehovorila s trasľavým hlasom:
„Prosila by som si strieborné šaty, ako majú strieborné rybičky“
Zas sa triaslo morské dno, lebo sa vodník takto smial: Ha! Ha! Rybička sa zas striasla od strachu. Ale vodník povedal svojim dcéram: „Tak už ju prezlečte!“ A k rybičke: „Ale či budeš šťastná, to neviem!“ A zas k dcéram: „A potom ju odveďte domov.“
Rybka sa poďakovala a krásne morské dievčatá ju odviedli do jednej miestnosti, čo sa leskla ako samé striebro. Rybka zatvorila oči, lebo lesk bol taký silný. Potom len cítila, že pláva.
Keď otvorila oči, bola pred ich koralovým domčekom, ale sestričky ju nepoznali. Ako sa tak na seba potrela, zistila, že má krásne, strieborné šaty, každá jej šupinka bola z čistého striebra. Rýchlo išla do svojej izbičky a pozrela sa do zrkadla. Sama pred sebou sa skoro poklonila, taká bola krásna. Už len čakala na mamu. Tá prišla unavená z roboty a myslela si, že v jej byte je cudzia ryba. Ale tu už rybka pobozkala mamu a všetko jej vyrozprávala. Ale jej mama bola len smutná. Rýchlo sa to dozvedeli aj ostatné ryby a každý ju len volal „Pyšná rybička.“ Už nemala ani kamarátov. Jedného dňa, keď slnečné lúče vošli do vody až po koralový domček, keď mama bola práve pre potravu, naša rybička vyplávala a tešila sa, že ju každý obdivuje. Plávala krížom – krážom, vzdialila sa a vždy bližšie k hladine vody. Tu sa stretla aj s druhými striebornými rybami a radosť bola nekonečná, keď sa pustili do tanca. Slniečko ich osvietilo a celá voda sa leskla. Ale naraz čo sa stalo.
Tieň nad vodou neznamenal nič dobrého, prezradilo to loďku, už sa pustila sieť do vody a vyzdvihla tancujúce ryby. Strach, aj naša rybka bola v sieti. Trepali sa ryby, chceli sa dostať späť do vody, ale len niektorým sa podarilo cez širšie otvory vykĺznuť a spadnúť do vody, ale ostatné ťahali na loď. Oni otvorili ústa, akoby volali o pomoc, ale už bolo neskoro.
Ryby, ktoré sa zachránili, rýchlo plávali späť do svojich domčekov. Medzi nimi sa zachránila aj naša rybička. Doma všetko rozprávala svojej mamičke a tá jej povedala: „Keby ste sa tak neleskli, rybári by vás nevideli.“ Od toho dňa bola naša rybička veľmi smutná, nešla už ani von z domu, mama ju už musela kŕmiť. Ona si robila veľké výčitky, že bola taká pyšná. Dlhší čas už takto prešiel, ale ona nešla von z koralového domčeka. Ona sa aj hanbila a bola aj smutná. Deň, čo deň viac zbledla, ten strieborný lesk sa stratil a už pomaly bola zas šedo – zelená. Keď jej mama povedala, že sa jej vrátila pôvodná šedo – zelená farba, vyskakovala od radosti, objímala svoju mamu a po dlhšom čase zas spolu plávali okolo.
Nebála sa, že ju rybár chytí do siete, lebo tu bez strieborného lesku ju nevidieť z hora!
Od tejto doby zas žili šťastne a keď druhé rybičky túžili po lesklých šatách, tak naša rybička rýchlo vyrozprávala o sebe a ako je dobre, že sú nenápadné. Veľa radosti bolo v koralových domčekoch a ryby konečne si plávali spokojne!
