My Slováci sa stále nevieme zbaviť pocitu ukrivdenosti (ktorý sa preklápa do obviňovania „tých druhých") a to je veľmi nebezpečné. Pokiaľ sa nedokážeme vyrovnať s nezdravými názormi na dejiny a budeme do prítomnosti prenášať pocity založené na určitej interpretácii dejín, nebudeme s úsmevom reagovať na to, že na Liptove sa maďarský turista začne dožadovať služieb vo svojej rodnej reči bez toho, aby sa najprv slušne opýtal „Beszél Magyarul?". Podobné zježenie chlpov však naskočí Slovákom aj keď majú hovoriť s Rusmi, Poliakmi, či dokonca Čechmi... nie všetkým, nie všade, ale predsa...
Pritom práve tieto národy sú našimi prioritnými trhmi, ale zhodou okolností sa niekedy v minulosti (predkovia našich súčasníkov) dopustili krivdy na našom hrdom národe.
Mali by sme si ale uvedomiť, že sme v tomto regióne víťazmi. Ako kmeň sme sem prišli neskoro, vytlačili sme iných užívateľov tohto územia a napriek nepriazni „osudu" sme tu stále. Chcel by som to doložiť malým pojednaním o dejinách nášho územia (ťažko ho nazvať dejinami nášho národa) a porovnaním s dejinami iných národov či zemí.
Slovenské korene - aké „slovenské" naozaj sú?
Prví Slovania na našom území a ich súčasníci:
Zatiaľ čo v piatom storočí začali na naše územie prichádzať prvé slovanské kmene (ešte zďaleka nie Slováci), Číňania už mali za sebou vládu mnohých dynastií a pod vládou dynastie Suej sa zjednotili do obrovského impéria. Egyptský historik Manethó už osemsto rokov predtým napísal chronológiu egyptských dejín, ktorá opísala 31.dynastií. O ríši Rímskej, ktorá sa rozprestierala od polovice britských ostrovov až po Judeu a od Dunaja po takmer všetky brehy stredozemného mora, alebo o Grékoch, či ríši starých Mayov a ich znalostiach snáď ani nemusím hovoriť... ani o tom, že v židovskom kalendári sa o tomto čase počítalo už 41. storočie.
Z tejto poznámky by som spravil len jednu dedukciu - viac skromnosti by hrdým národovcom slovenským nezaškodilo.
Nemci - hostia kráľov aj imperátorov
Na začiatku druhého tisícročia, po korunovácii Štefana I. (István I.) začala mierna migrácia nemeckých šľachticov, duchovenstva a obchodníkov na „naše" územie. Táto výrazne zosilnela po Tatárskych vpádoch v trinástom storočí a vo viacerých nasledujúcich vlnách. To už môžeme nazvať smelo kolonizáciou. Nemeckí remeselníci, či baníci dostávali od panovníkov mnohé výhody a postupne splývali s miestnym obyvateľstvom. Odporúčam pozrieť si podrobnejšie dejiny Banskej Bystrice, Banskej Štiavnice, Veľkých Levárov, Sobotišťa, či Kežmarku (Käsmarkt... nič vám to nepripomína?) alebo tzv. Hauerlandu v okolí Kremnice a Handlovej (že by Handel?). Vlny kolonizácie sa prelínali s výbojmi Tatarov, či Turkov, až do 19. storočia.
Valasi sú tiež naši predkovia a preto sme takí hrdí na svoje valašky
Tu si dovolím bezuzdne zacitovať wikipédiu: Valasi bol ľud, ktorý sa pôvodne vyznačoval salašníckym spôsobom života a dobytkárskom, pochádzal pôvodne azda z rumunského Valašska a asi od 14. storočia sa šíril z dnešnej Karpatskej Ukrainy na severné Slovensko, do južného Poľska a od 15. storočia aj na Moravu. Osídľovanie valachmi skončilo v 17. storočí, kedy na Slovensku splynuli s miestnym obyvateľstvom. Z etnického hľadiska išlo pôvodne o rusínsko-rumunské obyvateľstvo, ale už v 16. storočí išlo prevažne o Slovákov a čiastočne o Poliakov.
Svoje pojednanie o pôvode obyvateľstva na súčasnom slovenskom území - ktoré si samozrejme nerobí nároky na úplnosť a ani na historickú presnosť - by som chcel zakončiť jednoduchou hravou otázkou pre ctených čitateľov: Aké sú vaše korene? - Tie moje sú naozaj „čisto" slovenské - matkini rodičia „ze" Skalice a z Uherského Hradišťa, otcov otec slováčisko ako repa (podľa mena to tak snáď je), a starká s maďarskými koreňmi. Garantujem vám, že väčšina Slovákov v tomto teste dopadne rovnako, alebo ešte vzrušujúcejšie ;-)
A preto sme takí pekní ľudia. Geneticky by sme mali byť vybavení na tvorbu porozumenia medzi národmi, lebo naše korene sú medzinárodné ;-) Ale prečo to tak nie je? Prečo máme problém s Maďarmi a s ostatnými národmi? Lebo „nás" kedysi utláčali? A neukázali sme im ešte dostatočne, že sme tu víťazmi my? - Napriek všetkým tým prílivovým vlnám iných národov a národností Slováci zostali Slovákmi. Prečo sa teda stále bojíme o svoju identitu? Podľa mňa je na vine dejepis. Tendenčná interpretácia dejín, ktorá má za cieľ povzbudiť národné cítenie podľa hesla - „najlepším nástrojom na spájanie ľudí je spoločný nepriateľ"... Myslím, že presne toto vytýkame aj svojim južným susedom.
Takto však Slovensko vysnívaným „novým Švajčiarskom" nikdy nebude. Po stáročia sme dokázali žiť s inými národmi, či národnosťami. Všetky naše historické mestá majú vo vienku multilingualitu. Ale teraz okrem toho, že počty turistov prichádzajúcich na Slovensko nás hádžu na koniec štatistík, Slovensko patrí medzi štáty s najmenším počtom udelených azylov v Európe. Pekná vizitka pohostinnosti. Nehovoriac o pejoratívnych slovných spojeniach ako „pša krev", „ty Maďar", „pepíci" a podobne...
Prirýchlo zabúdame kto sme...
Vlastne prirýchlo zabúdame vo všeobecnosti...
Potom ťažko hovoriť aj o tom, kam vlastne chceme ísť.
