Hlavou mi mihajú myšlienky. Ani neviem..., no vážne neviem, kde začať.
Slnko ma oslepuje až tak, že musím poriadne zaostriť...zrak. Sedím a pozerám sa pred seba, pozerám na pár ľudí, celkom zdesených. Stále sa na nich pozerám, teraz je to už iné, aj oni pozerajú na mňa. Naše pohľady sa stretli a každý pohľad naznačoval tiaž, ktorá ich v sebe dusí, ktorá ich ubíja, ktorá ich...
Vôbec nikoho nezaujímalo kto som, odkiaľ som, možno aj áno. Ale vážne. Možno túžili, možno chceli mať zodpovedané visiace otázniky.
A zrazu som sa ocitol akoby v inom meste. Už sa oteplilo. Pohľady nás všetkých sa stretli opäť, tento krát hore – na tej modrej ploche...
Dva nula nula päť. Pozeráme sa s drámou v očiach na svet(?). No a čo! Rok 2005, rok súčasný, rok ktorý (je,) bude úžasný:)
