Žil raz jeden chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu.Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom.
Prvý deň chlapec do plota zatĺkol tridsaťsedem klincov.Za niekoľko dní sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval.Zistil, že je jednoduchšie ovládať svoj hnev ako zatĺkať klince do plota.Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval.
Povedal to otcovi a ten mu navrhol, aby teraz vždy vytiahol jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá.Dni sa míňali a po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec.Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu.
Tam mu povedal: „Urobil si dobre, chlapče, ale pozri na tie diery v plote.Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol.Keď povieš niečo v hneve, zanechá to práve také jazvy.Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš.Nezáleží na tom, koľkokrát povieš ľutujem, rana stále ostáva.Rana spôsobená slovom, bolí viac ako fyzický úder.Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy.Rozosmievajú ťa a podporujú ťa vo všetkom.Vypočujú ťa, ak máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť ti svoje srdce.“
Svojich priateľov si veľmi vážim a dúfam, že mi prepáčia, ak som niekde v nich niekedy zanechal dieru.
