Pár hodinová cesta sa nečakane, bez príčiny, surovo prerušila. STOP! Zober si padák a vypadni! Nevnímajúc svet, moje ruky dvíhajú padák a ja sa snažím pilotovi vysvetliť, respektíve ho prosím (nie na kolenách),aby...aby to neľutoval. Nechaj ma!
Au, poriadne ma vyhodili, tak ako sa patrí, je to taký nečakaný zvláštny pocit, evokujúci nie hnev, ani nie radosť. Predstavte si, že vás vyhodili z práce, ktorú nadovšetko milujete a tešíte sa...že príde ráno, budík povie: „Vstávaj!“ a vy na to: „Áaano...“ Keď sa rýchlo umyjete, oblečiete si čo vám príde prvé pod ruky a až v práci zistíte, že ste si opäť obliekli pyžamo, lebo ste mali zalepené oči. Po ceste na zástavku dojedáte raňajky a keď sedíte v autobuse a pozeráte sa von špinavým oknom, vidíte kvitnúť repku olejnú a vedľa pooranú pôdu, ktorá vám pripomenie kávu, ktorú pijete v práci, ktorá vás baví, v ktorej je vám dobre. Otvoril som padák...uvoľnenie...ten pocit zotrváva. Som vták, ktorý vidí všetko. Plač korún stromov, ktoré ma vítali každé ráno. Rozplakal som sa aj ja? Nie, nevyronil som ani slzu a divím sa ako je to možné, že je mi ľúto mojej práce a ani obyčajná slza nevychádza z kútika. Aj tá sa na mňa... Padáááááááám. Prečo? A čo ďalej? Na prvú otázku raz odpoveď nájdem. A na tú druhú? Kedy? Kedy to bude, to viem presne. Bude to práve vtedy, keď nastúpim do lietadla_
TO_BE_CONTINUED
