Známamojej známej má problém. Nemôže chodiť. Ak nazbiera určitý počet uzáverovz plastových fliaš, niekto (predpokladám, že nejaká firma) jej daruje invalidnývozík. Neviem presne, ako to funguje ( v minulosti sme za takýmto účelomzbierali tzv. EAN kódy ), možno je to celé nejaký podfuk, ale možno nie. Možnoto naozaj niekomu pomôže. A tak zbieram. A nielen ja. Zbieramevšetci. Mne sa na tom páči, že môžem (za predpokladu, že to naozaj funguje )niekomu pomôcť a nestojí ma to ani čas, ani peniaze. Plastové fľašes vrchnáčikmi sú totiž všade. Doteraz som si ich takmer nevšímala, aj keďilustračné fotografie z triedenia odpadov ma vždy trochu šokovali. Aleteraz ich vidím úplne všade, a vrchnáčikov utešene pribúda. Buď som získalašpeciálny čuch na plastové fľaše s uzávermi, alebo sme nimi faktzasypaní...
Mojamama je nadšená ekologická aktivistka, zrejme ojedinelý exemplár svojho druhuv našom malom meste. Nedávno som ju poučila, že tužkové batérie nijakýuvedomelý občan nevyhadzuje do komunálneho odpadu, lebo je to predsa nebezpečný odpad. Maminainiciatívne obišla celé mesto a hľadala miesto zberu použitých batérií.Pýtala sa v každom obchode s elektronikou a v predajniachfotoaparátov, nikde zber nielenže nemali, ale nechápali, načo to tá dobrá ženapotrebuje. Volala aj na Mestský úrad, či tam náhodou nevedia. Náhodou nevedeli, ale ju už zrejme evidujú ako čudáčku,lebo minule žiadala pristavenie kontajnera na sklo. Nepristavili, a keď homama nenašla v celej štvrti, zbalísvoje nevratné fľašky z času na čas do textilnej tašky a dá ich môjmubratovi. On býva na sídlisku na opačnom konci mesta, kde kontajner na sklomajú. Batérie od nej nosím ja do iného mesta, kde ich hádžem do špeciálnejnádoby.
Asi sme fakt čudní.
