Každá z nás si uvedomuje aká je bezcieľnosť niekedy bolestivá. Máme občas pocit, že nikam nepatríme, že sme nedotknuteľné. Pri každom páde slabneme a ostávajú nám jazvy na tele. Možno nám je to súdené a možno máme poslanie. Každý jeden z Vás či si dievča alebo chlapec, má svoju rodinu, priateľov, ľudí na ktorým ich záleží. Neprestajme ich milovať, tancovať s nimi v jednom ohni. Nemožeme byť vkuse tak chladnými, možno všetko má svoju podstatu. Snažíme sa dotknúť hviezd, mořno budovať svoje možnosti v čiernom svete. Ak sa sklameme ideme ďalej, aj keď stratíme pár bielych pier z krídiel. Verím tomu, že aj keď ma občas pohlcujú temné myšlienky, mám právo byť ľúbená. Aj ty máš právo milovať a byť milovaný, nepotrebuješ mať nič.
Žiadne superschopnosti, aby si bol/bola nedotknuteľná. Nech ťa pýcha zradí akokoľvek, uvedom si, že chyby sú na to aby sme sa vedeli znova postaviť, aby sme ukázali svetu, že dokážeme urobit dieru ktorá bude hrať pestrofarebnými farbami. Dúhou sa potom dostaneme až k mliečnej dráhe a pobozkáme hviezdy ktoré nám pršia na hlavu. Mesiac sa stane mojím kompasom a ukáže mi tú správnu cestu byť znova malým dieťaťom a možno vrátiť život otcovi, ktorého si ani nepamatám. Moju bolesť a slzy potláčam na papier, okrajom tečie moja krv. Nevnímam moje, ani tvoje slabosti, cítim len dych na mojich perách, ktorými ma miluješ, objímaš, ktorými vnikáš do mojich dúhových rán. Som nedotknuteľná.
Beznádej tlačí ma na dvere,
milovať
aj to chcem,
ale však bezcieľne...
Rozmýšľam o nás,
city sú v pozore,
možno ťa nechám,
aj to bude bolestné..
Nevládzeš predýchať,
tie moje maniere,
v náručí milenca,
hľadám mier - bezcieľne..
Spomienky zahoja
nechcené rany,
a možno obstoja
povedzme sami..
Pokus o zlepšenie,
vidím už niet zmeny
bozkáš ma na čelo,
aj keď sme si súdení...
