Nemožem povedať, že táto doba je dokonalá.
Je ako šperk, ktorý keď sa rozletí na všetky svetové strany, ho nebudete vedieť poskladať. Nič iné človek nepočuje, len to čo je zlé. Kam zmizla láska? Celá podstata ľudksého bytia?
Prečo mám pocit, že všetko spadá do záhuby?
Tu prichádza otázka, že kto si zato može. Možeme si zato my, nenapadá ma žiadne kúzlo, ktorým by som vedela rozbiť túto čiernu pandorinu skrinku. Počuj len tú melódiu, ktorá ma stále ťahá len nižšie a nižšie do svojej pripasti.
V celom svete vládne tma, tak ako pod mojou nočnou lampou, postelou, ktorá ma občas nehreje. Ľudia sú smutní a bez emócií, nevedia, čo je správne a čo nie, pýtajú pomoc, no vracia sa len ozvena, tu prichádza posledná otázka z mojho vnútra: aký to bude mať všetko koniec?
Možno sme omylný, robíme to čo musíme, sme hnaný dobou a pochybnosťami, neuvažujeme nad tým aká je skutočnosť, ktorú by sme chceli. Strácame pocity niekde po cestách, možno ich odveje vietor do diaľav. Plačeme a smejeme sa, občas jedno cez druhé. Vidíme len cestu, ktorú máme pred sebou, peniaze ktoré sú prioritou pomaly každého z nás, zabúdame na zdravie, šťastie, možno na lásku, ktorá sa chveje niekde v kúte. Zabúdame na dobré skutky, na ľudí ktorí nás potrebujú. Neviem kde sú hranice mojich možností, neviem či sa s Vami/ možno s Tebou niekedy v živote stretnem. Raz keď budem dospelá, chcem aby svet bol taký akého si ho pamatám. Presne taký sladký ako to lízatko čo mi kupovala starká, ktorá ma už opustila. Zabúdame na to, čo je pre nás doležité, kým to nestratíme. V Pandorinej skrinke je moje srdce, ktoré je zaplnené nádejou, že všetko bude dokonalé, no k tej ceste k tej úžasnej dokonalosti zabúdam na tých, ktorí si už ani nepamatajú na moju tvár. Táto doba je príliš rýchla na moj vkus...
