NIČ. V prvom rade treba povedať, že i situácia, keď rating nebude verejný, dáva investorom veľmi dobrú predstavu o tom, v akom stave sa krajina nachádza. Respektíve nezverejnenie ratingu bude už poplašná správa. To znamená, že žiadnej panike sa nezabráni, ba možno ju to rozpúta ešte skôr.
Druhým protiargumentom je fakt, že ratingové agentúry nesídlia a nepôsobia len v EÚ. Budú sa teda zákazy vydané Úniou vzťahovať na celý svet, alebo sa „len“ obmedzí prístup k mimoeurópskym informáciám?
Treťou otázkou je, či veľkí a významní investori nemajú predstavu o hospodárskej situácii v krajine, kde hodlajú otočiť milióny. Zrejme majú. Nedávna minulosť a prítomnosť dávajú skôr opačný príklad – ratingy niektorých (mnohých, všetkých?) štátov sú prikrášlené a nezodpovedajú realite.
Nad všetky tieto otázky je pre mňa dôležitá jedna, skutočne zásadná: Ako ďaleko chcú (európski) politici zájsť? Koľko ďalších zákazov a obmedzení ešte príde? Nie len že každý nový zákon odoberá ďalší kúsok z našej slobody, ale tiež stojí ďalšie a ďalšie peniaze daňových poplatníkov, ktorí hradia náklady na všetkých úradníkov a byrokratov strážiacich dodržiavanie týchto zbytočných zákazov. V tomto prípade by išlo 300 miliónov € na „objektívne“ hodnotenie Európanov Európanmi. Je to tak hlúpe, ako keby sa deti na základnej škole mohli známkovať samé. A tie s najlepším prospechom by ešte mohli dostať odmenu...
Riešenie? Určite ním nie je zakrývanie si očí. A ani žiadne nové smernice, vyhlášky, nariadenia, obmedzenia, príkazy či zákony, ale presný opak! A ak Moody's, S&P's a Fitch zavádzajú a dopúšťajú sa omylov, o akých sa v článku píše, netreba ich vôbec zakazovať. Treba im prikladať len takú dôležitosť, akú skutočne majú.
