Ich plagáty som si všimol hneď, keď sa objavili, pretože okolo bratislavskej autobusovej stanice chodím často. Povedal som si: "Fajn, idú aj cez Levoču, to si zapamätám!" Keď v hale stanice zavesili veľkú reklamnú tabuľu, postavili vianočné stromčeky a cedule o fantastických darčekoch, tak ma už začali hnevať. Nemám rád vianočnú komerčnú hystériu. Ani názvom to u mňa dvakrát nevyhrali. „Slovak Lines“ – to si myslia, že keď majú anglický názov, tak sú svetoví? Ich počiatočné skóre bolo u mňa záporné.
Potom som zmeškal svoj zvyčajný spoj. Vlastne odišiel z nástupištia za mojím chrbtom, zatiaľ čo som naň vyše pol hodiny čakal. Pomenili nástupištia a ja som o tom nevedel. Keď som sa s náladou pod psa vybral hľadať iný spoj, zbadal som autobus s nápisom Slovak Lines. Nejde náhodou cez Levoču? Išiel!
A zázraky pokračovali. Šoféri boli milí a zdvorilí, cena o dvadsať korún nižšia. Odchádzali neskôr, ale podľa poriadku by som mal byť v Levoči zhruba o tom istom čase. To znamená kratšie cestovanie a špeciálny bonus iba pre mňa: vďaka neskoršiemu odchodu nemusím od šéfa v robote pýtať priepustku. Keď sme sa pohli, tak na spočítanie cestujúcich stačila jedna ruka. Pomyslel som, si, že keby som cestoval vlakom, tak by som sa tlačil niekde v uličke. Z reproduktorov v autobuse sa ozvalo niečo v zmysle: „Vitajte na palube autobusu našej spoločnosti! Zapnite si prosím bezpečnostné pásy. Ideme po trase Bratislava... V Žiline si urobíme krátku prestávku.“
Samozrejme nie všetko bolo tip-top. Operadlá sa nedajú sklopiť. Tých päť centimetrov, o ktorých sa je vrch operadla ochotný pohnúť, ani nestojí za námahu. Kvôli poľadovici a snehu sme do Levoče prišli s viac ako hodinovým meškaním. O mesiac neskôr to stahli na 15 minút. Na druhej strane, keď som cestoval z Levoče starým spojom, tak dvadsaťminútové meškanie bolo takmer zvykom.
Tento príbeh sa skutočne stal. A to je dôvod, prečo som sa o tom rozhodol napísať. Robím to z čisto egoistických pohnútok – nechcem aby mi môj spoj zrušili len preto, lebo nemajú dosť cestujúcich.