Ulrich Beck sa v knihe "Čo je globalizácia" okrem iného zamýšľa nad tým, či sú ešte Siemens alebo BMW nemeckými firmami. Nadnárodné podniky sú v snahe znížiť náklady a zvýšiť zisk rozptýlené v celom svete. To im umožňuje vyrábať tam, kde je nízka cena práce (napr. na Slovensku), dane platiť tam kde sú najnižšie a zisk mínať tam kde je najkrajšie. Citát, ktorý hovorí za všetko: "V Nemecku vzrástli zisky korporácií od roku 1979 o devädesiat percent... objem daní zo zisku korporácií sa snížil o polovicu." Žalostné na tom je, že vrcholový manažéri a akcionári si svoje príjmy užívajú napr. aj Nemecku, kde sú lacné školy a zdravotníctvo, relatívna bezpečnosť, nízka kriminalita, kultúra podporovaná štátom. Žijú tak na úkor sociálnych výhod platených zo štátneho rozpočtu, do ktorého ich podniky neprispievajú.
Keby som budúci víkend vyhral voľby, poveril by som svojho ministra hospodárstva vypracovaním podrobného súpisu ziskov a strát, ktoré pre štát/spoločnosť predstavujú "strategický investori". Hlavným argumentom na ich podporu je vytvorenie nových pracovných miest. Stálo by však za analýzu, aký podiel z nich obsadia nezamestnaní a koľko ich je na úkor už existujúcich miest. A tiež, či by vzhľadom na výšku nákladov na jedno miesto, nebolo pre štát výhodnejšie platiť odvody a podporu v nezamestnanosti. Možno by aj vybudovanie "socialisticky" riadeného štátneho podniku bolo efektívnejšie.
Keď na Slovensku začali vznikať prvé supermarkety, nedokázal som to pochopiť. Usadili sa na trhu, ktorý bol na 100% obsadení menšími obchodmi a predávali lacnejšie. Napriek tomu sa im desiatky miliónov investované do pozemkov a budov za pár rokov vrátili. A nielen to! Po nich prišli dalšie reťazce, pribudli hypermarkety a dnes ich už je v meste pomaly viac, ako zastávok MHD.
Dnes už tomu rozumiem trochu lepšie. Príbuzný mi rozprával, ako "predal" supermarketu svoje výrobky. Supermarket sa s vyplatením faktúry neponáhľal a nakoniec vrátil tovar tak ako ho prevzal. Nepredal ani kus. Tých pár týždňov (alebo to boli mesiace?) nemal môj príbuzný ani peniaze ani svoj tovar. Nie je žiadnym tajomstvom, že kto sa chce v obchodných reťazcoch dostať aj na pulty, musí si priplatiť. (Alebo sa to už medzičasom zmenilo?)
Moja paranoja voči obchodným reťazcom medzičasom prerástla do utkvelej predstavy, že sú platené z naších daní. Sledujte moju úvahu: Ak chce napr. slovenský cukrovarník predať svoj cukor reťazcu, musí ponúknuť nižšiu cenu. Výhodnejšie je však cukor doviezť z Poľska, pretože tam je výrazne dotovaný vládou. Čo však s tým, čo sa dopestuje na Slovensku? Ak sa z poľnohospodárov nemajú stať nezamestnaní, ak majú byť konkurencieschopní, musí ich vláda dotovať. Dotácie zo štátneho rozpočtu teda idú na to, aby reťazce mohli lacno nakúpiť. Ako však do rozpočtu prispievajú supermarkety? Ceny sú nízke, aj DPH je nízka, platy predavačov sú nízke, aj daň z príjmov je nízka. A samotný zisk reťazcov ide kamsi za hranice. To je tunel! Kde sa na to hrabú tie naše slovenské! Lacné nakupovanie nás vychádza pekne draho.
Jedno mi však nejde do hlavy. Zdá sa, že slovenská ekonomika aj napriek problémom stále funguje. Takže to nebude až také zlé, ako som to vykreslil. Vysvetlí mi niekto, kto tomu rozumie a pozná fakty, kde som sa sekol? Rád sa poučím.
