Podľa zákona o štátnej službe má štátny zamestnanec povinnosť „zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s vykonávaním štátnej služby a ktoré v záujme služobného úradu nemožno oznamovať iným osobám, a to aj po skončení pracovného pomeru.“ Že je tu aj zákon o slobode informácií? Že sa v ústave spomína sloboda prejavu a právo na informácie? A čo má byť? Máme verejnosť zaťažovať informáciami o tom, ako funguje republika (alebo ak chcete „res publica“)? Aby sa v tom mohol každý vŕtať? To by sme dopadli!
Bývalá predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie svojho času rozhodla, že sa na internete budú zverejňovať úplné znenia rozhodnutí o námietkach. Niekoľkých zamestnancov úradu tým poriadne vydesila. V rozhodnutiach sa môžu vyskytnúť detaily z ponúk firiem, ktoré sa uchádzajú o tender. Čo ak by sa niektorá rozhodla, že úrad zažaluje za porušenie obchodného tajomstva? Vyriešilo sa to šalamúnsky — zo zverejnených rozhodnutí sú vymazané identifikačné údaje namietajúcej firmy.
Keď som raz navrhol, aby úrad prostredníctvom internetovej stránky poskytoval istú službu, bol som upozornený, že na to nemáme právo. Štátny orgán môže podľa ústavy konať len „v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
Pokiaľ viem, neexistuje zákon, ktorý by prikazoval vychádzať občanom v ústrety. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že pokiaľ ide o zákony, tak tu štátna správa vôbec nie je pre občanov. Načo ich teda zaťažovať niečím, do čoho im nič nie je? Veď my vlastne robíme iba to, čo sme sľúbili v sľube štátneho zamestnanca — dodržiavame ústavu a zákony. Vďaka zákonom tu sme a zákonom z hĺbky duše slúžime. Daj im Boh večnú slávu!
