Urobme si bilanciu. Koľko poľských, ukrajinských, alebo maďarských hitov poznáme? A koľko hitov z britských hitparád? Z hollywoodskych filmov vieme, ako to vyzerá v USA. Poznáme politický systém krajiny za morom, turistické atrakcie, osobnosti, literatúru. Čo však vieme o svojich susedoch? Otvorili sme hranice, vstúpili do Shengenu, zavádzame spoločnú menu. V Bruseli zliepajú byrokrati Európu kopami papierov. A na hraniciach štátov, švoch Európskej únie, stoja bariéry. Cudzie jazyky, cudzie kultúry, cudzí ľudia.
Na hodinách angličtiny a nemčiny som sa veľa dozvedel veľa o krajinách, kde sa týmito jazykmi hovorí. Prečo som sa teda na hodinách maďarčiny, ukrajinčiny alebo rómčiny nič nedozvedel o ľuďoch spoza humna? Pretože som na takéto hodiny nechodil. Nedalo sa. Školy ich nemávajú v ponuke. Sú totiž jazyky dôležité, a tie ostatné. Sú jazyky, ktoré sa musíte učiť, aby ste sa dohovorili. Na ostatné už nie je čas.
A pritom by stačilo tak málo. Predstavte si svet, v ktorom na naučenie prvého jazyka stačia dva roky, nie osem. Ostáva ešte kopu času na základy takzvaných malých jazykov. Pretože už nezáleží na tom, či v ďalších jazykoch zvládneme všetky výnimky a odtienky. Stačí ako-tak rozumieť, pochopiť myslenie používateľov jazyka. Na dohovorenie úplne stačí ten prvý. Predstavte si jazyk, ktorým sa dá vyjadrovať pohodlnejšie, jednoduchšie a pritom bohatšie a presnejšie. Jazyk, ktorý je slobodný a dáva všetkým rovnakú šancu. Predstavte si, že sa dá pracovať, diskutovať a zabávať sa s ľuďmi z desiatok krajín bezprostredne ako vo svojom rodnom jazyku a pritom nezrádzať svoju materčinu.
Ja už si to predstavovať nemusím. S esperantom som to už mnohokrát zažil.
