Esperanto vytvoril v roku 1887 Ľudovít Lazar Zamenhof. Kedže je to dielo jedného človeka, je to umelý jazyk. Čo je umelé, to sa nemôže vyvíjať, najmä nie po tom, čo zomrel človek, ktorý to monštrum vytvoril. Takže okrem toho, že je tento jazyk neprirodzený, je aj zastaralý, nepoužiteľný a nikdy nemal šancu ujať sa. Je to mŕtve a nestojí to za pozornosť.
Moja skúsenosť však hovorí niečo iné! Esperanto je fascinujúci jazyk! Čím viac sa mu venujem, tým viac som očarený Esperantskom, pomyselnou krajinou, v ktorej sa hovorí esperantom. Vylodil som sa v novom svete, ktorý ešte len čaká, že ho objavia. Na každom kroku čudesné veci a to som preskúmal len kúsok pobrežia!
Komu však máte veriť, jednému rojkovi, alebo svojmu rozumu? Neurobili sme však chybu už v prvej axióme?
Skúsme to od začiatku. Základy esperanta položil v roku 1887 Ľudovít Lazar Zamenhof. Projekt si už od počiatku získal pozornosť svojou geniálnou jednoduchosťou, za ktorou sa skrývali roky driny. Esperanto si však ešte muselo všeličo preskákať. Najvážnejšou krízou bol zrejme vznik jazyka Ido, ktoré malo byť zdokonaleným esperantom. Samo Ido sa však ďalej "zdokonaľovalo", až kým neustále zmeny neznechutili takmer všetkých idistov. Našťastie väčšina esperantistov sa v tom čase zhodla, že do jazyka nemajú čo zasahovať mudrlanti. Jazyk patrí tým, čo ho používajú. Ak na ňom treba niečo vylešovať, nech to ukáže prax. To bol zrejme okamih, keď z prvého esperanta vzišlo druhé. Projekt medzinárodného jazyka sa prerodil na rozvíjajúci sa jazyk, žijúci si vlastným životom.
Mocní tohto sveta mu to nijak neuľahčovali. Skôr mu škodili, ako pomáhali. Napríklad Hitler a Stalin pre esperantistov ochotne nachádzali voľné miesta v koncetračných táboroch, či gulagoch. Esperanto je jazyk slobodných ľudí, ktorí sa ho naučili, pretože to tak sami chceli. Státisíce nadšencov do neho vložili a vkladajú hromadu vlastného času, úsilia a peňazí. Generáciu po generácii sa objavujú ďalší.
Prvá ostrá skúška sa odohrala v roku 1905, práve pred storočím. Esperantisti z viacerých krajín sa zišli na svojom prvom kongrese. Ich jazyk obstál aj v živej konverzácii. Odvtedy sa s výnimkou vojnových rokov esperantské kongresy pravidelne odohrávajú každý rok. Pomenovanie kongres je už dnes zavádzajúce. V skutočnosto ide o festival, kde si popri prednáškach a zasadnutiach nachádzajú svoje miesta divadelné predstavenia, koncerty, aj spontánne stretnutia obyčajných esperantistov. Je to Esperantsko v koncentrovanej podobe. Miesto, kde sa v rovnocennom mnohonárodnom prostredí hnetie spoločný jazyk. Okrem najväčšieho kongresu (UK) sa odohrávajú aj menšie, zamerané na mladých (IJK, IJS, IS), alebo venované politickým témam (SAT). Skoro každý deň sa niedke vo svete koná esperantské podujatie.
Už pri návrhu esperanta ho Zamenhof testoval nie len na prekladoch, ale najmä na vlastnej pôvodnej tvorbe. Dnes by sa o esperanstkých Hviezdoslavoch dala napísať niekoľkodielna učebnica literatúry. Nechýbajú ani esperantské divadelné hry, filmy a hlavne muzika. Organizátori si už nemusia lámať hlavy, čím naplniť celotýždenný kultúrny festival. Ochudobnená však nie je ani veda a technika. V esperante sa píšu aj odborné práce, organizujú konferencie, semináre...
Pravda je, že esperanto si svoje miesto získava pomaly. Nie je ako supernova, ktorá zažari v samovražednom exhibicionizme, aby sa naždy stratila. Je skôr ako stálica, ktorá cestovateľom na dlhej ceste ukazuje smer. Na svoje dni ešte len čaká. Žijeme v dobe nadnárodných monopolov a medzinárodných neziskových organizácií. Niektoré problémy, ako napr. terorizmus a ekológia presahujú hranice národných štátov. Internet a spravodajstvo nás spájajú s druhým koncom sveta. Európska únia si dnes znova hľadá svoju identitu. Potreba lepšieho medzinárodného jazyka bude iba rásť. A esperanto lepším jazykom je.
Pozn.: Tento text svojimi názormi silne ovplyvnil Claude Piron. Jeho myšlienky si môžete prečítať v článku "Myslenie typické pre štvorročných", ktorý na skej.esperanto.sk oficiálne vyjde/vyšiel 1. augusta 2005. Hypotézy, ktoré v ňom prezentuje, uspokojivo vysvetľujú nepochopiteľné tabuizovanie esperanta, ktoré som mnohokrát zažil na vlastnej koži.
