"Viete ako dlho som uvažovala, že ku Vám prídem.. Uff. A stále som to odkladala, lebo mi bolo o trošku lepšie. Ale už to nevydržím, tak som tu"..
Počúvam často v úvodných slovách mojich klientov, keď sa usádzajú na gauč. Niektorí sú smutní, niektorí sú rezignovaní a niektorí naštavní, že ich život doviedol až sem… Keď sa ale pýtam, čo pre nich znamená vyhľadať psychológa, najčastejšie zaznievajú pocity zlyhania, viny, zahanbenia, strachu – že nie sú normálni…
V mojom živote je psychológia (a teda aj terapia ) prítomná už viac ako 15 rokov vďaka strednej škole, na ktorej sme sa venovali psychológií od prvého ročníka. Napriek tomu si spomínam, že som na začiatku mávala obavy a strach zo sociálno – psychologického výcviku aj ja. Nevedela som, čo od toho čakať, zrazu bolo potrebné hovoriť o sebe pred ostatnými a to nebol veľmi komfortný pocit. Vlastne to bol zvláštny mix strachu, nízkeho poznania ale aj prekvapenia, ako málo o sebe viem. Od tohto diskomfortu som však aj cez vlastnú skúsenosť postupne prešla k poznaniu, že ak je pre nás niečo skutočne liečivé, podporné a prospešné – je to práve terapia. Ako “profík” pohybujúci sa iba v psychologických kruhoch považujem terapiu za niečo samozrejmé. A vo svojom zapálení a nadšení, ju každému odporúčam, pretože vnímam jej benefity pre náš život. Aj preto sa teším nápadu, že je možné darovať pod vianočný stromček aj sedenia u psychológa.
Ale…Spomínam si na svoje náhodné stretnutie s mojou priateľkou, ktorá mi po krátkom čase začala rozprávať celkom slušný náklad svojich starostí a bremien, ktoré si nesie a vyčerpávajú ju. Vo svojom najlepšom presvedčení som jej ako zapálená, odhodlaná psychologička odporučila, či nechce vyhľadať terapeuta a môže jej to pomôcť.. Na moje prekvapenie – urazila sa. Keď som ju následne počúvala, v návale hnevu, zneli výčtiky, že z nej robím blázna a neverím jej natoľko, že ju rovno odpisujem. Uvedomila som si, aká nízka je informovanosť ľudí o prínose terapie. A tak aj dnes sa Ti (veď vieš kto ) za toto nedorozumenie ospravedlňujem.
Zmyslom terapie je premeniť našich duchov /strašiakov na súčasť našej osobnej histórie. Túto vetu som nedávno čítala a veľmi rada ju pripomínam aj mojim klientom.
Zo slov mojej priateľky som odčítala, že vyhľadať psychológa znamená prehať, vzdať sa či patriť do kategórie vydedených bláznov. V skutočnosti však do terapie vstupujete práve vtedy, keď ste pripravení – čeliť svojim strachom, démonom ale zároveň ste pripravení spochybniť aj určité presvedčenia, ktoré práve máte. Vstúpiť ku psychológovi s prosbou o pomoc teda znamená preukázať veľkú mieru odvahy a sily.
Terapia ale i koučing každému otvára priestor byť v kontakte sám so sebou. To znie tak pekne, však? Ale čo to reálne znamená? Predovšetkým je to schopnosť vnímať a registrovať, čo sa odohráva vo mne – po fyzickej ale i psychickej stránke. Znamená to vytvárať si počas dňa čas a priestor na to, aby som v pokoji a kľude mohla položiť otázku sama sebe, ako sa teraz cítim, kde a aký pocit vo svojom tele cítim napr. tlak, ťažkosť, tŕpnutie , stuhnutosť atď. A tiež, akú náladu a emócie to vo mne vyvoláva. A predovšetkým, nezabúdam sa pýtať sám seba, čo teraz potrebujem JA. Všetci vieme počas dňa zaregistrovať a reflektovať potreby a požiadavky ľudí okolo seba, no na nás samotných pritom zabúdame. Keď sa občas opýtam, čo potrebuje práve v tej chvíli klient, veľmi sa zarazí, pretože ani sám netuší.. Spoľahlivo ale vie menovať, čo potrebuje jeho šéf, svokra či partner..
O to väčšiu nádej, radosť ale i zapálenie do práce pociťujem, keď ku mne prichádza čoraz väčší počet mladých ľudí, mojich vrstovníkov ale i mladších. Možno sa teraz cítia slabí, unavení, zranení. No v mojich očiach sú nesmierne odvážni a ja im tak veľmi fandím. Sú odhodlaní načúvať sami sebe, postaviť sa tvárou v tvár všetkému starému, chorému, čo im neslúži a túžia udzravovať svoje staré zranenia a liečiť tým nielen seba, ale aj svoje vzťahy s okolím. Pretože.. Pokiaľ sa dejú hlboké zmeny v nás samotných, táto zmena je citeľná aj v našom vystupovaní, sebavedomí a schopnosti zvládať náročné situácie.
A niekedy tie zmeny nie sú také veľkolepé ako v amerických filmoch… Niekedy sú tie zmeny tiché, pokojné a o to silnejšie vo svojej stabilite, vnútornej harmónií a schopnosti akceptovať a prijímať.. Takže nie, ak vykročíte za zmenou vo svojom živote, neznamená to, že po pár sedeniach vybehnete na ten najvyšší schod za spevu Eye of the Tiger a víťazne si poskočíte.. ani veľkolepým krikom neukončíte tyraniu od šéfa v práci. Znamená to, že po mnohých epizódach smútku, plaču, neistoty a obáv jedného dňa pochopíte, že si zaslúžite a chcete viac…A zrazu, rozhodovanie bude o niečo ľahšie. Začnete si voliť to, čo vám robí radosť. A ten pocit súladu s tým, ako si to prajete a zároveň aj realizujete bude oslobodzujúci.
A ak sa bojíte plakať… Tak vedzte, že neexistuje prirodzenejší prejav smútku a žiaľu, než plač. Slzy preplachujú našu dušu a ich soľ ju očisťuje. Sme cítiace ľudské bytosti. Plač nikdy nebol a nie je prejav slabosti, úbohosti alebo niečo nežiaduce. Plač je najadekvátnejšia reakcia na silné pocity sklamania, smútku či žiaľu, ktoré prežívame.
A práve v terapií si dovoľujeme : cítiť, prežiť, dať voľný priechod všetkým myšlienkam, pocitom, strachom aj zraneniam.
Ako vždy hovorím: “Toto je bezpečný priestor, kde môžete všetko, ale nemusíte vôbec nič”.
Vaša Lenka
