Chcem odísť od ľudí, chcem odísť od domov, nechcem viac vidieť diela ľudí. Túžim po samote viac ako po hocktorej žene som túžil niekedy. Túžim po nej a po ceste, ktorá nie je cestou. Chcem sa túlať s palicou pustovníka po hrebeňoch kopcov a hôr, nechcem zísť do doliny, nechcem prekročiť rieku. Chcem sa len túlať a nevedieť, kde som. Každý deň by som prespal inde, nový deň by znamenal novú cestu. Nevydal by sa hlas z môjho hrdla okrem rytmického dychu. Nerozprával by som, ale vnímal by som. Vnímal by som les, doliny pod sebou, ľudí, ktorí si myslia, že žijú, ale pritom sú spútaní svetom.
Túžim odísť a nechať všetko za hlavou. Prišlo to na mňa včera. Stará túžba, ktorú musím naplniť - raz. A ten moment sa blíži. Chcem byť sám, nerozprávať sa s nikým a ničím, zdraviť koho stretnem len uklonením hlavy. Chcem sa túlať a zistiť, čo som prežil a čo ma čaká. Je to také hrozné prianie? Znie to možno pre dnešného človeka čudne, ale ja chcem, chcem byť sám v tichu. Túžim len počuť lomoz listov stromov, praskanie jemnej lesnej pôdy pod nohami. Chcem byť na chvíľu len človekom. Nechcem byť študent, nechcem byť zamestnanec, nechcem byť spútaný nikým a ničím. Chcem žiť len pre cestu a druhý deň, žiť bez zjavne pochopiteľného zmyslu a vrátiť sa „domov" kedy chcem.