Cesta

Čas plynie pomaly. Ovládanie mám vo svojich rukách len sčasti. Postupujem pomaly, krok po kroku. Viem sa slobodne hýbať obmedzene hoci som slobodný. Zväzujú mňa a nedovolia viac, ako chcú oni. Kričím o pomoc, vystieram ruku a padám. Svoj tieň vidím stále lepšie až pristávam. Podklad je tvrdý a drsný. Doráňa mi kolená a dlane. Niekto mi pomôže vstať. Nevidím mu do tváre, ale počujem čo hovorí. Nie je priam nadšený z toho, že som to vzdal, tak ďaleko pred cieľom. Ale čo ma tam čaká, čo ma čaká v tom cieli? Smejú sa. Majú radosť z toho, že som sa postavil a napredujem. Niektorí mi prišli na pomoc. Chvíľku napredujem priam rozprávkovou rýchlosťou. Zrazu som sa ocitol o sedem míľových krokov vpred. Odchádzajú. Prestali mi pomáhať. Počujem sľuby, ale po chvíľke úmorného pomalého napredovania mi z nich nik neprichádza na pomoc. Z nenazdajky ma zasiahla rana do hlavy. Musel to byť nejaký ťažký predmet, ale smerom, ktorým prišiel sa neviem otočiť. Rana bolí a krváca. Pomaly sfarbujem chodník pod sebou. Ale musím ísť ďalej, cestu nepoznám, poznám iba miesto cieľa. Tuším, že tým sa všetko neskončí, no musím tam dôjsť.