Nepomôže žiaden pokoj, žiadne ticho, čas neexistuje. Utrpenie je večné, bolesť je trvácna, radosť nepominie a veselosť sa nestratí. Nemôžeš ju počuť, nie je ako svedomie, ktoré hovorí, keď si sám a ticho. Duša nie je vtieravá, nevnucuje sa, nenúti ťa, vyčkáva. Je vždy s tebou, a predsa akoby nebola.
Oči sú vraj zrkadlom duše, ale keď ja pozriem do cudzích očí vidím len svoj odraz. Odraz svojich vlastných očí. Koho dušu teda vidím? Je moja duša tým odrazom v očiach iných alebo je to duša v tom druhom človeku?
Nepochopím ťa. Si nepokojná, lietaš, ťažíš. Meníš sa vôbec? Alebo sa menia len tvoje nálady? Rastieš s poznaním? Mudrci tvrdia, že rastieš, ale ja som v tebe stratený. Si vôbec moja, patríš mne? Mám pocit, že ťa nevlastním, že nie si súčasťou môjho JA. Ako potom môžem umrieť? Veď keď nie si ja, tak ja umriem a budeš žiť len ty. Bude žiť duša, ktorú som nepoznal a ktorá nepoznala mňa, nie som ňou a ona nesie iba môj odraz.
