Neplač!

Neplač za mnou prosím, veď ja som plakal dosť za tebou. Neplač, lebo tvoje slzy mi spôsobujú bolesť akú si nevieš ani predstaviť. V to jesenné ráno, keď som odišiel som sa cítil najhoršie vo svojom živote, ale musel som ťa opustiť, musel som, aby si ty mohla znova dýchať, aby si mohla znova zakvitnúť. Kráčal som po blatistých cestách, dážď myl moju tvár, nebeská klenba visela nad mojou hlavou, zlovestne sa škerila a predsa držala stráž nad mojimi krokmi. Blúdil som a mojím prístreškom boli konáre stromov, viem, že človek čaká viac, ale ja som nemohol. Nemohol som dúfať, nemohol som veriť, napredoval som aj keď som nechcel. Začal som sa báť, že sa stratím ako hmla, že ma opustí moja duša, pre veľký bôl za tebou. Bol som blízko a predsa tak ďaleko. Cítil som, že stačí vystrieť ruku a ja zacítim tvoju jemnú pleť, vedel som, že stačí zatvoriť oči a zas budeš stáť predo mnou, no predsa som musel ísť ďalej. Ver mi, od tej doby už nikto nikdy nebude plakať tak za tebou ako som ja plakal v ten deň, keď som ťa opustil. Zaplakal som horko, zaplakal som úprimne, zaplakalo moje srdce, myseľ, každý zmysel. Vedel som, že ťa viac nepocítim, že ťa viac neobjímem, že ťa nikdy viac nepobozkám, nepocítim vôňu tvojho tela, vedel som, že ťa strácam navždy. Uver mi, nikto za tebou neplače tak, ako ja plačem odvtedy neprestajne.