Bol som na vrcholku kopca a pozeral som priamo na sever. Predo mnou sa rozkladala rozľahlá nížina. Koryto potoka tesne sledoval rad topoľov, leskli sa žlté polia obilia tesne pred žatvou s plnými klasmi. Vietor mi vial do vlasov a ticho ich rozpletal. Užíval som si tento pocit, bol som na vrchole sveta, síce len na obyčajnom kopci, ale predsa som sa cítil ako Boh, čo vidí všetko. Videl som dedinky, kone na pastve, v dolinke práve prechádzal bača so svojou čriedou. Keď som pozrel dole videl som aj ľudí čo práve vztyčovali kríž. Upevnili ho a bolo vidieť ich námahu, ich mokré košele od potu. Nenaložili ho na voz, doniesli ho sem na vlastných rukách, nechceli ho asi tým zneuctiť, že by ho naložili na voz ťahaný volom či koňom. Obdivoval som ich vytrvalosť a čudoval som sa. Prečo ho boli ochotný dlhé kilometre od dediny niesť na svojich pleciach? Kríže sa stavali pred kostoly, na konce, či začiatky dedín na každej ceste, ktorou sa do nej dalo dostať. Ale aký zmysel malo vztýčiť kríž uprostred cesty, uprostred pustatiny, polí, kde chodia len miestny? Nechápal som ich, týchto sedliakov, ich vieru a odhodlanie.
Sledoval som ich dlhú dobu, kým mi v ušiach nezaznel hvizd sokola, ktorý rozohnal nebeské vtáky. Vtedy som sa zapozeral na jeho let, rýchlosť a obratnosť. Nič na oblohe sa mu nevyrovnalo. Díval som až kým nezmizol. Pohľadom som skĺzol naspäť na miesto, kde som predtým videl troch ľudí vztyčovať kríž a zistil som, že ma zbadali. Aj tak som sa zdržal pridlho, musel som ísť ďalej. Otočil som sa a vydal smerom na juh, do krajiny nekonečne pusty. Vedel som, že sa vrátim až niekedy uprostred žatvy, keď budú títo ľudia najunavenejší, ale zároveň aj najmilší, v obdobie kedy sa nocľah hľadá rovnako ľahko ako práca, ktorej bolo vtedy vždy dosť. Vedel som, že tu budem nútený pri svojom návrate prespať. Za sebou som nechal domy a ľudí, mieril som za peniazmi a poznaním.
Vracal som sa zlomený a bez nádeje. Odišiel som z domu, aby som pomohol rodine, ale vracal som sa ako márnotrápny syn, bez peňazí a jedla. Ostalo mi len moje staré obnosené oblečenie. To, že budem mať ťažší návrat ako som si myslel, som sa dozvedel hneď pri pohľade na polia. Úrodu zničil ľad, ktorý tu musel isto zničiť život tesne po mojom odchode. V prvej dedine na nepriali. Pohostinnosť ľudí sa stratila spolu s ich úrodou. Tú noc som bol nútený prespať v lese pod bukom. Druhú noc ma aspoň prichýlil pastieri, ktorý boli naoko spokojný. Ich sa tá hrôza až tak veľmi netýkala. Ovce sa budú ťažšie predávať, ale oni aj tak slúžia pod pánom a ten im musí zaplatiť, takže o nič neprišli. Blížil som sa k svojmu vrcholu sveta a nečakal som nič dobré.
To čo som videl bolo hrozné. Videl som široký pás, ktorý sa ťahal zo severu až ďaleko na juh. Všade tu príroda ukázala svoju silu. Hoci bolo tesne pred stmievaním neodvážil som sa zabočiť do dediny, ktorá ležala po mojej ľavej ruke. Pozrel som dole pred seba a ostal som zaskočený. Videl som kríž, ktorý vtedy tak namáhavo stavali. Mal už aj ohradu a pri ňom sedela jedna postava. Bol to pravdepodobne muž. Riskol som to a zamieril k nemu. Ak by bol náhodou z dediny možno by ma na noc prijal. Bol mojou jedinou nádejou na dnes.
Ako som sa približoval zbadal som prvýkrát kríž vo svojej pravej kráse a vedľa neho starého deda, podľa výzoru roľníka. A uvidel som aj to, na čo tak zasnene pozeral, že môj príchod ani nezbadal. No vtedy som ostal stáť v nemom úžase aj ja. Pole od jednej hraničnej stopy po druhú bolo celé nepoškodené. Vánok sa preplietal neporušenými klasmi. Všade naokolo úradovala skaza, len tu sa stal asi zázrak. Ani som nespozoroval, že sa starec postavil. Počul som len vetu čo vyslovil, ktorou ma zároveň aj pozdravil: „Je to nepochopiteľné, však?" V nemom úžase som na neho pozrel. Mal prešedivenú bradu a riedke vlasy, ktoré sa v mladosti mohli podobať farbou na moje havranie. Nevedel som čo mám povedať. Asi to postrehol a pokračoval: „Tento kríž bol predmetom sporu." „Vidíš hraničnú brázdu?" ukázal smerom na západ. A pokračoval: „ Tam mal stáť, ale jeden sused sa na poslednú chvíľu rozmyslel. Zdal sa mu drahým. Odmietol zaplatiť svoju časť, ale tamtí sa ho nevzdali, zaplatili ho a aj ho vztýčili. Sem ho doniesli sami traja chlapi z rodiny. Dedina sa im smiala, že berú kríž na pleciach, ale na voze im prasklo koleso. Dovláčili ho sem a postavili, na pripravený základ. Potom ešte zaplatili aj kováča, ktorý im vyrobil túto krásnu ohradu. Každý si vravel, že zbytočne. Mohli ho predsa vrátiť, ale oni to nespravili. A vidíš čo sa stalo, je to zázrak. Jedno pole nie väčšie čo uživí jednu rodinu, no dnes má cenu chotára. Bodaj by sa to dalo vysvetliť, ale nedá sa. Všetko naľavo, napravo, pred aj za je zničené, na brázdu presne zostalo zachované len toto pole. Dedinčania to ešte nevedia, týždeň už nikto nevyšiel, príliš ich ťaží žiaľ a smútok. Ty si prvý čo to vidí." Vtedy som sa konečne odhodlal niečo spýtať: „Je to zlé?". Prekvapene na mňa pozrel a spýtal sa: „Cítil si tú beznádej, viem je to ťažké, ale musíme mať nádej." Vtedy som sa spýtal vetu, ktorú som si vtedy dlho vyčítal: „Nemáte náhodou nocľah pre pocestného?" On sa ale začal smiať. Smial sa až skoro pukol a riekol: „Za koho ma považuješ? Som len obyčajný starec. Nemám, ani kaštieľ, ani dom." Úškrn mu z tváre počas týchto viet nezmizol.
Chcel som sa rozbehnúť od hanby preč kým doznel starcov smiech, ale nemohol som. Ostal som prikovaný k tomuto miestu. Pokojné pohojdávanie klasov vo vánku ma upokojilo a dodalo silu. Prerušil ticho: „Vidím, že si stratil nádej. Videl som ťa odchádzať a teraz ťa vidím aj prichádzať. Nedarilo sa?" Prekvapene som sa na neho pozrel: „Vy ste ma videli?" „Jasné, že hej, čumel si z toho kopca ako mladé kozľa čo si myslí, že vidí celý svet. Nedalo sa ťa nevšimnúť. Čo sa stalo?" Nemal som na výber. Musel som to niekomu povedať, a preto som spustil: „Odišiel som z domu, aby som zarobil pri pánoch na juhu, úroda bola, ale zlá a práca slabo platená. Minul som viac ako som zarobil. Pobral som sa domov smutný a v beznádeji a potom som vstúpil do kraja, kde sa prehnal ľadovec. Ľudia ma buď neprijali, alebo to skôr pre to, že mali pocit, že musia. Ak prídem domov do chudoby a spúšte bez peňazí a zodratý, moji rodičia umrú spolu so mnou hladom a žiaľom." Starý muž sa na mňa pozrel a so slzami v očiach pokračoval: „Počúval si čo som ti povedal?" Spozornel som a čakal na každé slovo: „Ty si prvý čo to vidí tento zázrak, dedinčania stratili nádej tak ako ty, ani sa neunúvali prísť sa sem pozrieť. Ale pritom zabudli na jednu vec, veľmi dôležitú vec." Pozrel mi do očí a počkal kým mu jeho pohľad opätujem. „A to tú, že nádej umiera spolu s Bohom." Prekvapene som na neho pozrel a rozpamätal sa na slová svojich starých rodičov, ktorí hovorili: „Ľudia sa správajú akoby Boh umrel a nič nevidel. Smejú sa, lebo neprichádza jeho trest a hovoria, že zabudol, ale ty pamätaj synku, že Boh neumrie nikdy, on bol, je a bude, jedine on je večný a dokonalý, my sme len prach. Pozbieral som preto odvahu a nevediac či starec bude s mojou odpoveďou spokojný som vyhlásil: „Ale Pán Boh neumiera." Vtedy sa v jeho očiach zablyslo a otvoril ústa na slovo: „Vidíš, nie si stratený, našiel si nádej v spomienke. Dlhá je ešte tvoja cesta domov, tak sa neboj a ver tomu čo si vyznal predo mnou, ver, že nádej nikdy neumrie kým je On." Zabudol som na svoje problémy a začal aj dúfať. Nechcel som veľa, dúfal som len v nocľah. Videl som, že starý si sadol. Pozrel na severovýchod a povedal: „Musíš odísť ak chceš dnes v noci prespať pod strechou." Zodvihol ruku a vystrel prst smerom, kde sa zadíval: „Tam je Jungšanc ľahko prebroditeľný, miestny tamadiaľ chodia v zime na polnočnú omšu do Enicky. Sídli tam totiž farár aj gróf. Je to veľký valal, miesta sa určite nájde. Ak pridáš do kroku do zotmenia si tam."
Ani neviem čo ma pochytilo, ale cítil som, že musím ísť. Chcel som povedať ďakujem, ale kým som sa otočil nebolo komu. Nervózne som sa obzrel každým smerom, ale nevidel som ho. Pozrel som na oblohu a vtedy som zbadal, že Slnko sa z miesta nepohlo hoci som tam strávil takmer hodinu. Možno to bola len chvíľka. Myslel som, že blúznim. Hladovka a vyčerpanie spravili svoje, ale všetko ostalo tak ako som si to pamätal. Pole uchránené uprostred skazy stálo tam spolu s krížom, ako znak viery. Spomenul som si na slová starca: „Ty si prvý čo to vidí." Nechcel som si to priznať, ale uveril som, že som sa stretol s anjelom, ktorého meno som ani nepoznal. Možno to bolo aj takto lepšie. Teraz už s nádejou v srdci som sa otrhaný vydal smerom, ktorým ukázal a tesne pred zotmením som došiel do veľkej dediny. Vyzeral som ešte horšie ako predtým, cesta tam neviedla, išiel som celý čas cez polia a prekročil som dva potôčiky. Zem bola mokrá a tak som ešte aj zablátený.
Práve som začal pochybovať, že ma sem niekto poslal a pokladal som to za náhodu, keď z dvora vyšiel muž. Vstúpil na ulicu pred dom, pozrel napravo aj naľavo. Pozrel aj na mňa, ale pátral ďalej. Potom na mňa zavolal. A kýval mi rukou aby som k nemu prišiel. Pristavil som sa pred ním a on sa predstavil: „Volám sa Bódor Pál a som správca majetku miestneho grófa. Mladý vieš písať?" Začudovane som sa na neho pozrel, prekvapenie bolo priveľké, ale predstaviť som sa musel, ako zvyk kázal v týchto končinách maďarsky, ako to spravil aj tento urodzený pán: „Volám sa Juhás György." „Dobre chlapče, vlastne Ďurika, ale vieš písať?" Nevedel som na čo mu to bude, písať som vedel od malička a pravopis mi tiež išiel. Tak som jednoducho odpovedal prostým: „Áno." Bolo vidno radosť v jeho očiach, ale prečo to som nezistil hneď. Ukázal smerom do dvora: „Potom práve teba som hľadal. Potrebujeme pisára a svedka, čo nám spíše zmluvu. Miestny notár ochorel a leží v nemocnici v meste. Nevieme či to prežije. Akurát dnes sa tu ale zastavil bača čo spravuje aj stádo pána grófa. Musíme spísať dohodu na ďalší rok a je to súrne. Už chcel odísť. Bola by hanba ak by som to nezariadil. Poslúžiš nám teraz aj ako svedok, dokonalý svedok, nezaujatý a ak dobre vidím aj cudzinec. Mám pravdu?" Celé to prišlo tak rýchlo, nevedel som čo mám robiť, tak som len odsekol: „Máte pravdu, nie som miestny." „Tak to je skvelé," odvetil správca. Potom ma zaviedol do miestnosti, podal mi písacie potreby, predstavil baču, pochvaľoval si svoje šťastie a ja som spísal dokument. Bol som pisár aj svedok, ktorý vyhovoval obom stranám. Dostal som nocľah a pri odchode mi pribalili nejaké pečivo a kus syra a pán správca mi za moju službu aj štedro zaplatil. Muselo to byť ozaj dôležité, veď v živote som toľko peňazí nevidel.
Až potom som sa dozvedel, prečo musela byť zmluva tak rýchlo podpísaná. Správca sa totiž dohodol s bačom na dosť divných podmienkach a bol očividne rád, že keď na psa prišiel mráz a musel sa za ňu zodpovedať mohol vinu hodiť na baču a ten na správcu, ale keďže svedka nikto nepoznal a nevedeli ho nájsť, celá vec sa skončila novou zmluvou a nikto neutrpel, ale každý vyhral, okrem grófa, ale jemu to bolo úplne jedno, lebo zarobil na drahom zrne.
Doma bolo, ale všetko inak. U nás ľad nepadal. Rodičia sa tešili keď ma uvideli a vôbec sa nepýtali na peniaze. No keď som ich vyložil žasli. Nebolo toho oveľa viac ako som sa chystal zarobiť za dva týždne, ale to, že som ich získal za noc som si nechal pre seba. Ale aspoň jedno od tej doby viem - Nádej neumiera, lebo nádej je sám Boh.
