Ubytovanie sme si našli cez booking v susednej dedine Garmish. Apartmán s kuchyňou, kúpelňou, obývačkou dvoma izbami so šiestimi posteľami za 80€ v Nemecku ? Celkom som bola zvedavá čo to bude za "šopu". Obavy som mohla pokojne hodiť za hlavu, krásne čisté bývanie v peknom penzióne v Alpách. Mali sme proste šťastie na last minue akciu.
Skoro ráno sme si zbalili všetko potrebné vybavenie na ferraty do batohov a vybrali sa autom na parkovisko Grainau Hammersbach. Múdre knihy a značky tvrdili, že na vrchole by sme mali byť za 8 až 10 hodín. Počítali sme s tým, že do tmy by sme to mali stihnúť, aj keď v októbri sú dni podstatne kratšie. Ak budeme na vrchole v predstihu, tak by sme zišli dole druhou ferratovou cestou, ak to nestihneme, mali sme plán B. Na vrchole Zugspitze sa nachádza stanica lanovky, ktorou by sme sa spustili do dediny. Predstava pekná. Vyrazili sme o ôsmej ráno z parkoviska a podľa našich skromných časových výpočtov by sme mali byť pri zlatom kríži o piatej večer.
Po hodine a pol kráčania jesenným údolím sme dorazili k žltej značke na skale. Vľavo Höllentalklamm 5 minút vpravo chata Höllentalangerhűtte 2 hodiny. Tak päť minút k tomu "Höllentalklamm" nás nezabije. Pomysleli sme si, že to bude asi tá chata na skale, ktorú sme videli z chodníka. Áno, bola to pravda. Chata tam bola a aj turniket do údolia Höllentalklamm. Vstup 5 €. Sadli sme si na kávičku a rozmýšľali, čo tam také za 5€ môže byť ? A prečo spoplatňujú tento úsek?
Dopili sme a už, už sme sa chceli pobrať naspäť (smer chata Höllentalangerhűtte ), ale pre istotu sme sa opýtali hospodára, či sa cez tú roklinu dostaneme ku tej našej chate. Jeho "áno" nás presvedčilo o tom, že sme vytiahli päť euro. (Z alpenverinom som to mala za 3€. ) A vybrali sme sa cez turniket do doliny. Za turniketom sa objavil nový svet.
Stáli sme v rokline. Z obidvoch strán nás obklopovali vysoké skalné steny. Hneď na začiatku stála malá drevená chatka, ktorá slúžila ako malé múzeum. Pár foto a použité staré nástroje z budovania tejto trasy. Kráčali sme priepasťou. Kúsok pod nami tiekla rozbesnená horská rieka. Lámala sa o skaly a jej zvuk sa rozliehal medzi skalami. Celá scenéria mi pripomínala Jánošikové diery, ale vo väčšom merítku.
Kráčali sme popri horskom potoku po chodníku, ktorý bol vysekaný do skal. Tunel, chodník, tunel. Oni tu normálne vysekali tunel. Tunel, chodník, mostík, tunel. Táto cesta sa mi hrozne ľúbila. Tunel, schodíky, vodopád a zas tunel. Krásna cesta popod vodopád a ďalší tunel. Tých päť euri už dávno neoplakávam, určite to za ne stálo.
Za pol hodinu sme vyšli nad priepasťou. Nasledoval strmý chodník po serpentínach do kopca. Trošku sme sa zapotili a okolo 11:00 sme už boli na chate Höllentalangerhűtte. Pár Nemcov ktorých sme stretli nás už oboznámili s tým, že je chata uzavretá. Akurát prebiehala rekonštrukcia. Mali sme svoje svačiny, tak nám to moc nevadilo.
Pozerala som ďalej do doliny, ktorá končila vysokou skalnou stenou. Hm, tam niekde začnú tie sľúbené ferraty. Po túto chatu to bola prechádzka ružovou záhradou. Pekná túra aj pre malé deti. No, čo nás čakalo za necelú pol hodinku, keď sme vyšli kúsok nad chatu, nás trošku prekvapilo a aj potešilo.
Dokráčali sme pod niekoľkometrový vysoký skalný múr. Ďalej to už nešlo. Pred sebou vidím železný rebríček a oceľové lano. Navliekli sme sa do ferratových sedákov. Skontrolovali, či je všetko v poriadku a šup ho na lano.
Po 20 minútach precvakávania sme sa dostali k jednému z najznámejších úsekov na tejto trase. Nazýva sa aj doska/prkno/ Brett. Skoro kolmá stena do ktorej sú nabité kovové tyčky po ,ktorých treba prejsť. Vykročila som na tieto tyčky. Pohľad dole stál za to. Moje nohy takmer vo vzduchu a hlboko pod nimi kamene a kosodrevina. Krásny úsek.
Po polhodinke precvakávania prišiel peší úsek. Za chrbtom sme nechali dolinu Höllental a chatu, ktorá sa stále zmenšovala. Bola už celkom ďaleko. Tu som si uvedomila, že celý čas kráčame v chládku. Bolo síce krásne gýčové počasie bez mráčika. No, my sme väčšinou cesty kráčali v tieni skál. V doline za sebou som pozorovala chatu a obrys tieňa, ktorý ju požieral. Boli dve hodiny na obed a slnko sa k nej ešte stále nepredralo.
Slnko sa nepredralo ani k ľadovcu, ktorý sa pred nami objavoval. Pozeráme na biely fliačiky snehu pod ostrými hrebeňmi.
Na skalách už bolo vidieť stanicu lanovky a občas sa zaleskol aj zlatý kríž. Zdanie občas klame. Síce to vyzeralo, že je ľadovec už blízko, kráčali sme k nemu ešte hodinu a pol. Ako sme sa približovali ľadovec sa zväčšoval. Hmm, ten malý fliačik snehu sa zmenil na obrovskú bielu beštiu s roklinami niekoľko metrov hlbokými.
Pozorovali sme dvoch turistov, ktorý kráčali po "fliačiku". Vyzerali ako mravce. Tak toto nebude také ľahké, ako sme si mysleli. Vyhrabala som z batohu mačky a termosku čaju. Pocitovo sa ochladilo o niekoľko stupňov. Kráčanie po povrchu bez mačiek nebolo možné. Už pri prvých krokoch sme vyzerali ako gymnastky, čo sa pokúšajú o šnúru či rozštep. Železa na nohy a hneď bol krok istejší.
Asi po desiatich minútach kráčania po ľadovci Höllentalferner sme si všimli modrú prilbu pohodenú pod skalou. Hmm, asi niekomu vypadla. Asi...Alebo asi nie. Pri prilbe ležala aj druhá prilba preliačená, roztrhnuté lano, značková bunda, rozbitá termoska s roztrhnutými mačkami na pol a zamrznutým batohom. No, celkom pekné povzbudenie pred tým čo nás čakalo.
Skoro hodinová prechádzka po ľade ukončila až kolmá skalná stena. Ďalší železný rebríček a nekonečné lano. Tak tu začala "sranda". Klik, Klik , krok, krok, klik, klik. Posúvali sme sa síce pomaly, ale stúpali sme rýchlo.
Na niektorých úsekoch mi nebolo všetko jedno. Z ľadovca sa opäť stával malý biely fliačik. Ale tentoraz nebol v diaľave pred nami, ale zostával v rokline, hlboko pod nohami. Pomaly, ale isto sme sa blížili k budove, ktorú sme videli na vrchole hrebeňa. Išlo to hrozne pomaly. Ale radšej mať istejší krok, ako zletieť do sedáku a oplieskať sa o skaly.
Po hodine a pol sme sa stále precvakávali na oceľovom lane v objatí studených skál. Krátko pred šiestou večer sme sa vyštverali pod lanovku a uvideli, ako posledné lúče slnka oblizujú končiare hôr. So západom slnka na Zugspitzi sme sa rozlúčili.
Už nám chýbali iba posledné výškové metre, ale tento úsek bol obzvlášť obtiažny. Začalo pribúdať snehu a ľadu. Chcelo to určitú dávku koncentrácie v snehovom teréne. Chyba by znamenala, tiež celkom slušný pád aj keď sme boli neustále fixovaní. Tento úsek dostal v mojej hlave nové pomenovanie. "Tak blízko a predsa tak ďaleko"... Ešte ďalšiu trištvrte hodinu sme sa štverali po skale.
Až nakoniec sme ho uvideli. Veľký zlatý kríž na vrchole. Stál tam v šere vo svite mesiaca. Boli sme tam jediní, poslední opozdilci. Stihli sme to práve včas.
Desaťhodinová makačka s prevýšením 2200 metrov. Vyšťavení a hladní sme sa zložili v reštaurácií, ktorá je postavená kúsok pod vrcholom. Celkom veľký komplex. Lanovka premávala každú hodinu. Len škoda že iba na Rakúsku stranu. Náš hotel bol na Nemeckej strane. Ale v tom momente to bolo nepodstatné. Hlavne, že sme sa mal, ako dostať dole. Posledná lanovka, ktorá premáva na Nemeckú stranu išla o piatej. No, to by sme nestihli, nech by sme sa snažili akokoľvek. Túto zaujímavú situáciu sme vyriešili posledným vlakom do Garmischu, ktorý išiel o 20:30.
Mesiac október je dosť zvláštny pre výber turistiky tohto typu. Malo to svoje nevýhody, ale aj celkom pekné výhody. V prvom rade, čas hral stále proti nám. Slniečko veľmi rýchlo zapadalo a určite sme nechceli loziť v tme. V lete, keď je svetlo aj do deviatej večer, by sme určite riešili zostup B-čkovou ferratovou cestou, ktorá vedie po druhou dolinou. No, len veľkou nevýhodou v letných mesiacoch je nával turistov, ktorí sem masovo cestujú. Niekedy sa stane, že pod rebríkom sa urobí celkom slušná rada turistov. Niečo na štýl "rebríky v Slovenskom raji". Nám sa toto nemohlo stať. Na celej trase sme stretli asi piatich ľudí. Ďalšou škodou bolo , že chata Höllentalangerhűtte bola uzavretá. Na počasie sme mali v tomto období obrovské šťastie. Ukážkové,teplé babie leto.
Ferrata Höllental Klettersteing je istená cesta obtiažnosti C, ktorá vedie na najvyšší vrch Nemecka. Výška 2 962, ale treba sa pripraviť na fakt, že z doliny hore musíte prekonať prevýšenie 2200 výškových metrov. Na Zugspitze vedie mnoho peších trás a istených ciest rôznej obtiažnosti. Treba si len vybrať podľa možností, vybavenia a schopností. A kto sa kondične necíti na výstup, môže využiť pohodlnú lanovku, ktorá sem jazdí každú hodinu z obce Eibse (Nemecká strana), alebo obce Obermoos (Rakúsko).
Tu prikladám ešte krátke video z výstupu. Fotky nikdy nezachytia atmosféru hôr. Dokonca ani video nie. Človek tam musí stáť, dýchať ten svieži vzduch, cítiť tu majestátnosť štítov a pokorne sa dívať na skalných obrov. Tu ste nikto, ste iba ich hosť. https://www.youtube.com/watch?v=kE9IhPzu_Og
Horám zdar. A hlavne opatrne.
/ článok uverejnený aj na Hiking.sk /
