V sobotu som sa vrátil z internátu konečne domov a otec sa mi hneď vo dverách pochválil, čo našiel doobeda na ulici. Bola to Motorola Razr V3. Usmial som sa, že také štastie može mať iba on. Ale hneď na to som mu povedal, že by bolo dobré telefón vrátiť majitelovi, kedže v ňom bola ešte aj simkarta. On samozrejme súhlasil, a tak som chcel z telefónu zavolať na nejaké číslo v zozname, ale zistil som, že kartu dal majiteľ pochopiteľne zablokovať. Nestihol som si zapísať ani jedno telefónne číslo, pretože sa telefón náhle vypol, jednoducho došla batéria. Kedže som PIN kód nepoznal, jediné, čo som v tej chvíli mohol urobiť bolo počkať do pondelka a zobrať simkartu do predajne operátora, ktorý bol na nej uvedený, teda do predajne T-Mobile.
V pondelok ráno som vstal a vybral som sa do mesta. Hneď som zamieril do najbližšej predajne T-Mobile, v mojom meste vlastne asi aj jedinej. Zamestnankyni T-Mobilu som podal simkartu so žiadosťou, či by mi nemohla zistiť majitela a v rýchlosti som jej vysvetlil, že som našiel telefón(teda vlastne môj otec, ale to je jedno) a chcel by som ho vrátiť. Ona sa ma opýtala, či náhodou neviem PIN kód, alebo či tam aspoň nie je originál PIN kód 1111. Ja na to že nie, pretože ešte doma som práve tento PIN skúšal. ,, V tom prípade Vám ale majitela zistiť nedokážem." bola jej reakcia. Ešte skôr, ako som stihol zareagovať však zdvihla telefón a zavolala niekde na centrálu. Po asi 2 minútovom rozhovore položila a povedala: ,,Skutočnosť je taká, že ja Vám tu majitela tejto simkarty zistiť neviem, pretože neviem jej PIN kód." Odpovedal som jej, že to chápem(v skutočnosti nechápem), že sa do karty nevie bez PINu dostať, ale veď na tej karte je jej číslo a aj keď ona priamo nevie zistiť majitela, aspoň na cetrále(čo je v Bratislave v Poluse) toto musia vedieť. Ona na to s úsmevom odpovedala, že oni to tam vedia, ale po telefóne je túto informáciu neposkytnú. Môj údiv sa zvyšoval s každým jej slovom. Ako je možné, že ona, ako zamestnankyňa nemá prístup do takejto databáze? Alebo aspoň prečo jej túto informáciu nemôžu poskytnúť? Keď už nie telefonicky, aspoň e-mailom prípadne faxom. Naozaj som nechápal. Na otázku, či nemôže aspoň zistiť, kto dal v sobotu zablokovať simkartu(veď takých ľudí nemohlo byť veľa) povedala, že ona to nebude teraz zisťovať. Opýtal som sa, kde sa teda dozviem, komu vlastne simkarta aj s telefónom patria. ,, To musíte ísť do jedného zo servisných stredísk, ktoré sú v Bratislave. Inde Vám to nepovedia." odpovedala. To už bolo na mňa priveľa. Chcem urobiť jeden dobrý skutok a podstivo vrátiť to, čo mi vlastne nepatrí a oni ma pošlú do nejakého servisného strediska v Bratislave. ,,To sa mám teraz vybrať do Bratislavy, len aby som vrátil majitelovi (zákazníkovi T-Mobilu) tento telefón?" znela moja posledná otázka. ,, Je to na Vás, či pôjdete do Bratislavy, alebo si ho necháte, s tým Vám už nepomôžem." s úsmevom dodala.
Pozdravil som sa a odišiel som. Znechutený som išiel domov. Je toto vôbec v 21. storočí možné? Aby takýmto spôsobom T-Mobile vedome okradol vlastného zákazníka? Po mojej skúsenosti už viem, že to možné je a nestačím sa čudovať. Nemyslím si, že toto sú tie ,,svetové" služby, ktoré by sme očakávali. Asi si budeme musieť počkať na 22. storočie.
