Na Slovensku nie je síce zohnať zbraň ťažké, ale musíte byť právne spôsobilý, bezúhonný, musíte preukázať, že máte potrebu zbraň držať, ste na to odborne spôsobilý a v neposlednom rade ste občan Slovenskej republiky a máte lekársky posudok. Dá sa to, len tomu musíte obetovať čas, peniaze a samozrejme svoje nervy, ktoré sú na našich úradoch skúšané asi najviac. Preto žiaden obyčajný občan, ktorý nemá priamu potrebu zbraň držať, sa do tohto vybavovania nepustí. Podľa štatistík je na Slovensku evidovaných viacej ako 210-tisíc zbraní a 131 378 držiteľov zbrojných preukazov. Keď si od toho odrátame policajtov, vojakov a bezpečnostné služby, naozaj na Slovensku vlastní zbraň iba malé percento rádových občanov. Štatistiky však nehovoria o nelegálne držaných zbraniach, ktorých počet sa napríklad v susedných Čechách odhaduje na 600-tisíc. To už je číslo oveľa väčšie a samotný pomer na obyvateľa sa určite nebude veľmi líšiť ani u nás.
Stále to však nie je až také zlé ako v úvode spomínaných Spojených štátoch. Nemôžem to samozrejme zovšeobecňovať, pretože v jednotlivých štátoch USA platia rozdielne zákony. Vo väčšine z nich som však nechápal (ne)logike Američanov. Pri obyčajnej návšteve hypermarketu som sa nestačil čudovať. Ako správny Slovák som hľadal(okrem iného) aj alkohol. Bez výsledku. Jednoducho najväčší americký obchodný reťazec(teda aspoň ten konkrétny hypermarket) nemá povolenie na distribúciu a predaj alkoholu. Bol som prekvapený, keďže som zvyknutý na naše obchody, v ktorých regály praskajú poď ťarchou rôznych druhou alkoholu. Nič to, veď pivo sa dá kúpiť aj v špecializovaných obchodoch, takzvaných beershopoch. Na chvíľku som Američanov v duchu chválil za ich aktívny boj proti alkoholizmu, aj keď podľa štatistík to u nich nie je o nič lepšie ako u nás aj keď u nás dostanete alkohol skoro všade. Ale aj snaha sa cení. Moje duševné pochvaľovanie však netrvalo dlho. S nákupným košíkom som dorazil k regálom plných zbraní, munície a iných zbrojných doplnkov. Čo to má znamenať? Opýtal som sa sám seba. Toľko zbraní? A neboli ani drahé. Obyčajný smrteľník by si mohol dovoliť kúpiť aj kvalitnejší model, teda súdiac podľa ceny. Nedalo mi to a obsluhujúceho zamestnanca som sa spýtal, čo musím spĺňať, aby som si takú zbraň mohol kúpiť. Jeho odpoveď bola stručná. Musím mať 21 a potvrdenie, že bývam v danom štáte, čo i len prechodne. Usmial som sa. Pripadalo mi to prinajmenšom čudné. Keď už nemajú pivo, aspoň pušku si kúpim, pomyslel som si. A k tomu si zoberiem chipsy a nejakú Colu.
Výsmech akémukoľvek boju proti násiliu a kriminalite. Veď je to priam ironicky smiešne. Zbraň si môže kúpiť naozaj ktokoľvek. Vtedy som pochopil aj tie zábery z večerných správ, kde sa zabíjali študenti na stredných školách. Pochopil som, že na vine je tak trochu aj americká (ne)logika.
