S majiteľom firmy, ktorá stavbu realizovala, som bol v telefonickom kontakte a na základe jeho prísľubu som mal peniaze dostať do týždňa, neskôr do dvoch a napokon ignoroval všetky moje telefonáty. Začalo ma to po dvoch mesiacoch štvať. Napísal som mu smsku, že to nie je od neho pekné a že to budem musieť riešiť inak. Hneď na to mi zavolal a so smiechom mi povedal, že svoje peniaze už nikdy neuvidím. To bolo priveľa aj na mňa. Napísal som email na Ministerstvo vnútra ČR (kedže sa všetko odohralo u našich západných susedov) s otázkou, kam sa mám obrátiť v mojom prípade. Odpísali mi, že najlepšie bude, keď navštívim živnostenský úrad, kedže nejde o sumu, ktorá by znamenala, že majiteľ firmy sa dopustil trestného činu. Tu sa začal môj maratón po úradoch.
Na živnostenskom úrade som najprv putoval od prvej kancelárie cez druhú až do tretej, odkiaľ ma poslali úplne na iný úrad, konkrétne na inšpektorát práce. Nenamietal som, mám predsa s úradmi už nejaké skúsenosti, a tak som očakával, že to nebude také jednoduché. Ako to už na úradoch býva, úradné hodiny sú na každom z nich úplne iné, preto som už na inšpektoráte práce nikoho nezastihol. Za dva dni som sa tam vybral znovu. Vyrozprával som môj príbeh, ale ako som sa dozvedel, oni s tým nemôžu nič robiť, keďže daná firma je zapísaná v Obchodnom registri v úplne inom kraji. Dali mi teda adresu na tento príslušný inšpektorát.
Ako prvé som im napísal email a stručne popísal moju situáciu. Odpísali mi, že to môžu riešiť až na základe písomného podnetu. Ešte v ten deň som teda odoslal podnet aj s kópiou mojej dohody o vykonaní práce. Čakal som vyše dvoch týždňov a nič, vôbec žiadna reakcia, žiadna odpoveď. Preto som napísal email znovu. Na moje počudovanie mi odpísali, že žiadny podnet odo mňa neobdržali, a že ho mám poslať znovu. Je toto vôbec možné? Keď sa konečne do niečoho pustím, tak sa pokašle všetko, čo len môže. Na druhý deň som odoslal žiadosť znovu. Zároveň som reklamoval moju predošlú zásielku. Neprešiel ani týždeň a z Českej pošty mi došlo, že moja zásielka bola doručená priamo do rúk nejakej zamestnankyne inšpektorátu. Naštvalo ma to. Ale čo iné som mohol robiť? Tak som čakal na písomnú odpoveď. Po dvoch mesiacoch od toho, ako som začal túto púť mi konečne došla. Stojí v nej, že s mojím prípadom nemôžu nič robiť, že sa mám obrátiť na súd. Toto je výsledok ich úžasného prešetrenia.
Rozmýšlam, na čo je vlastne toľko úradov? Každý je na niečo a vlastne žiadny nie je na nič. Ale to je už stará známa vec. Stretol som sa s podobnou situáciou po prvýkrát, preto som ju riešil iba tak, ako mi bolo povedané. Bohužiaľ neúspešne. Kvôli tisíckorunačke sa predsa nebudem púšťať do súdneho procesu, to je pochopiteľné. Asi si nabudúce pri podpise dohody budem musieť vypýtať aj adresu, na ktorej danú osobu nájdem pre prípad, že ju budem chcieť navštíviť aj s pár kamarátmi a vymáhať svoje peniaze...
