Gitka (2. poschodie)
"Ešte dve hodiny. Ešte mám čas."
– Ešte predsa knižku spod vankúša! – spomenie si a hrnie sa k posteli. – Celkom by som na teba zabudla moja milá…moja milá.
Víťazne potrasie knihou v rukách a vypadne z nej pohľadnica.
– Ach, už som dočítala. – vzdychne si Gitka až od srdca.
Zdvihne ju a zahľadí sa na obrázok. Je to veľká slnečná pláž s malými farebnými kruhmi – slnečníkmi pozapichovanými kde-tu v horúcom piesku. A tá úžasná modrá farba mora, vlastne nie jedna ale hneď niekoľko ako vstupujete hlbšie do vody, takú ešte nikdy nevidela. Keď ste tam a vidíte more zblízka, už je to úplne niečo iné.
O posteľné prádlo si zatiaľ starosti robiť nemusí. To sa zoberie aj s posteľou. "Nie, nie." Gitka prestane baliť a sadne si na posteľ. Tu má susedky, s ktorými chodí na trh. Isteže, keď nie sú pohádané. Ale tam, tam nepozná nikoho. Nevie, čo urobiť.
Gitka vytiahla pohľadnicu. Myslela na neho. Nepredstavovala si jeho výzor, prežívala len pocit, nie muselo to byť niečo silnejšie, znovu vnímala atmosféru slnečného poobedia, keď sedeli na verande malej kaviarničky na pobreží. Slnko s trstinovou strechou poprečiarkovali celú verandu. Na stole je víno a ona je … Čo vtedy bola? Šťastná? Bola naplnená, áno a vyrovnaná s celým svetom. Vlastne, nebol žiadny svet ani minulosť či budúcnosť. Bolo len Anzio, pláž, more a oni dvaja. Mimovoľne sa usmeje. Popotiahne pritom nosom. Vloží pohľadnicu medzi prvé strany a knižku položí na kôpku blúzok. Ostane stáť a premkne ju neistota. Cíti sa veľmi nepríjemne. Dotkne sa knihy a váha.
Otvorí starý šatník, ktorý má ešte po svojej matke a díva sa na veci. Vzdychne. Nechá skriňu otvorenú a otočí sa. Na stoličke je cestovná taška. Znovu sa pozrie do šatníka. Vzdychne. Stisne pery a stojí.
"Bože, už len hodina!"
"Ešte dvadsať minút, ešte dvadsať minút!" Chodí nervózne sem a tam alebo len bezradne stojí a otáča sa do strán. Zoberie albumy s fotografiami z kôpky a vráti ich do poličky. Znovu ich vezme a dá na kôpku. Nevie, čo má robiť.
Zacvrliká cvrček. Gitka skloní hlavu a začne plakať. Nemôže predsa odísť do cudzieho. Toto je jej. Prečo ju nenechajú tam, kde je šťastná? Alebo...aspoň spokojná. Tu je doma, sem patrí. Gitka plače. To ten cvrček. Zvykla si naňho. Kedy-tedy sa tam objaví a zacvrliká. Áno, zvykla si naňho. Najprv ju hneval a chcela ho vyduriť preč. Teraz, vždy pookreje, keď ho začuje. Akoby ju zdravil starý priateľ, ten jediný, ktorého ešte má, ktorý ešte... "Nie, nie." Otvára krabicu, vybaľuje poháre z novín a ukladá ich do kredenca. "Nie, nie." Zrazu zaváha a hneď nevie, čo ďalej. Chodí po izbe s pohárom v ruke. V druhej má pokrčené noviny. Rozbolí ju žalúdok.
Ako ti to ide mama, už si zbalená? Nie, nie som ešte hotová, Ale mami, o tri hodiny sme s autom tam a ideme ťa sťahovať! Neviem Zdenka, ja som premýšľala Mami, predsa sme sa dohodli. Súhlasila si s tým, tak čo sa teraz deje? Dohodli sme sa, pamätáš?! A ty dobre vieš, že už sme to rozbehli, nemôžeš teraz neísť. Zdenka, ja som si skutočne nie istá, či je to ten najlepší nápad, vieš Aký najlepší nápad?! Jasne sme sa dohodli! Áno, ale vieš ja neviem, či vlastne Mami je to pre nás výhodné, teda pre nás pre všetkých, aj pre teba samozrejme, už nemá zmysel znovu o tom hovoriť, teraz keď je už všetko v pohybe. Počuješ, mami? Ja som chcela len, chcela som len, Zdeni, prosím ťa MAMI! O čo ti ide?! Veľa sme sa o tom rozprávali, na tej výmene sme sa dohodli. Súhlasila si s tým. Pýtala som sa ťa, či si si istá. Povedala si, že áno. Tak čo teraz chceš? Vieš, že ťa mám rada, všetkých vás mám rada, no neviem, či by som odtiaľto No pozri, prídeme tam o tri hodiny a uvidíme, teda, nie že by sme sa rozhodli inak, ale môžeme sa o tom ešte porozprávať, áno? Zdenka, No tak ahoj. A pobaľ sa.
