Boris (4. poschodie)
- Kde je Boris?
- Pri okne. - povedala Maťa tónom akože "kde inde by bol?!"
- Čo tam stále vidí? - spýtala sa, viac seba, mama. Chvíľu ostala len tak stáť akoby zamyslená nad svojou otázkou. Zamyslená alebo smutná. Nie, už si predsa musela zvyknúť, po toľkých rokoch. Inak by nevydržala. Otočila sa do okna a v nose ju zašteklilo.
Stromy sa hýbu. Stromy sa hýbu.
- Nezoberieš ho na chvíľu von?
Maťa vzdychne. - Hrozne fúka. A ja som si práve urobila vlasy. Veď vieš. - Maťa sa ponáhľala za Maťom. Tým sladkým Maťom, s ktorým dnes možno…
Napadlo ma, či by nechcel ísť von, keď sa tam tak díva. - povedala mama stále zamyslená.
- Aj vonku sa stále iba díva… - odvetila Maťa a čakala ako mama zareaguje na túto lož. Nepovedala nič, ako zvyčajne.
Stromy sa hýbu. Vtáky letia okolo. Idú autá. Maťa vonia. Stromy sa hýbu.
- Nebuď dlho! - zavolala mama z kuchyne.
- Viem, už mi to hovoríš desiatykrát. - vzdychá Maťa a odkladá sprej na zrkadlo.
- Vieš, že mám len vás.
Martina prevráti očami a nahlas vzdychne. Čaká, čo bude ďalej. Mama sa ale odmlčí.
Je ticho.
- Vy ste dva poklady, ktoré mi ostali. Všetkým to hovorím. - hrmoce s riadmi. - A všetci so mnou súhlasia. Sme tu spolu a vystačíme si aj traja.
- Mami…!
- Nikoho ďalšieho nepotrebujeme, no nie? Je nám dobre tak, ako sme.
Martina si vzdychla a zadívala sa na svoj obraz v zrkadle. "Toto nikdy neskončí!" Pokrútila hlavou. "Ako jej to poviem? Ako jej to poviem?"
Je ticho.
Keď Maťa odišla, sadla si mama k Borisovi. - Na čo sa dívaš? - spýtala sa a zobrala jeho ruku do svojich. Priložila si ju k ústam.
Dýcha na ruku. Ruka je teplá.
Podržala ju a zavrela oči. - Prečo nerozprávaš? Boris. Prečo nerozprávaš? Ja viem, že ma počuješ. Rozprával si a prestal si. Prečo?
Boris otočil hlavu a pozrel na mamu.
- Prečo? - pohladí ho po tvári.
Boris sa díva na mamu.
- Stále len pozeráš. Boris, so mnou môžeš hovoriť.
Boris sa otočil do okna. Vrátila mu ruku späť na koleno, ale neprestala sa dívať. To sa naučila od neho. Príde k nemu a mlčky ho pozoruje. Ako sedí otočený do okna, ako sedí pri stole a ukladá si farebné kocky. Nič iné ho nezaujíma. Svet za oknom a kocky, ktoré si občas strká do úst. Ukladá ich vedľa seba, na seba, len tak, ako sa mu práve chce. Bez ohľadu na farbu, bez ohľadu... Asi zo dva razy ho videla ukladať ich inak. Zelená k zelenej, modrá k modrej, … len biele nechal bez povšimnutia. Párkrát k nemu i prišla, začala ich zoraďovať, ale Boris ich znovu pomiešal. Ako sa mu práve chce.
A Maťa. Maťa jej vôbec nepomáha. Keď bola menšia hrávala sa s ním, občas. Bola učiteľkou a on zlým žiakom. "Boris, Boris, čo z teba len bude?" - hovorievala. Maťa jej vôbec nepomáha. Naposledy jej z ničoho nič oznámila, že asi odíde bývať k frajerovi. "To snáď nemyslíš vážne?!" - ostala v nemom úžase. Milá slečna bude musieť ostať doma. Vôbec sa s ňou o tom nebavila.
A Boris. Zavše sa zadíva na jeho profil a študuje mu tvár. Nos mu z nej trochu vytŕča, ale nie veľmi. Dievčatám by to nevadilo. Pozoruje jeho vlasy, za ušami sa mu krútia ako jeho otcovi. "Tak veľmi sa podobáš na otca." - povedala mu, keď ho raz ukladala do postele. Bolo to krátko po jeho zatiaľ najsilnejšom záchvate. Bola úplne na dne, nevedela ako ďalej a do toho ten záchvat. Že vraj sa držala statočne. Nie, dievčatám by to určite nevadilo, veď je inak celkom pekný chlapec.
- Nemáš mi čo povedať, Boris? - spýtala sa po odmlke. - Alebo nechceš? Doktor povedal, že by si mohol rozprávať. Počuješ? Boris, ty vieš rozprávať. Mal by si vedieť. V tvojom veku je to nezvyklé, že si prestal, Boris. Ja sa s tebou rozprávam každý deň. Nechceš mi niekedy odpovedať?
Stromy sa hýbu.
Keď sa Maťa vrátila, v byte bola tma a ticho. Len tikanie hodín v kuchyni dávalo tomu tichu aký-taký tvar. Dnes však boli príliš hlasné. Rýchlo zapla svetlo, aby odohnala z bytu tú zvláštnu ťažobu. Vošla do kúpeľne a upravila si vlasy. Bola rozhodnutá, že dnes to urobí. - Mami, chcem ti niečo povedať - zavolala do pokojného bytu.
Nikto sa neozval.
- Mami, počuješ ma? Chcem ti niečo povedať. - zvýšila hlas. A po chvíli znovu - Mami!
