...alebo zomri! (6. poschodie)
Charlotte mala sedemdesiatpäť, Berryman päťdesiatpäť. Chloroform a most. Príčiny … príčiny … hm… už na nich nezáleží.
Anton sedel v kresle a premýšľal, ako sa sem vôbec dostal. Ako mohol pripustiť, že to došlo až tak ďaleko. Nie, on to predsa nepripúšťal, on ju len miloval. A ani Iveta to nemohla doviesť do takéhoto konca. Ona určite nie. Nikdy by nepripustil, aby ktokoľvek povedal, že to bola ona. To tie okolnosti. Prekliate okolnosti, ktoré len čakajú na niekoho, kto má akú takú vyhliadku na šťastie, a keď nie priamo na šťastie, tak aspoň na spokojnosť, a všetkými prostriedkami mu zabránia toho šťastia skutočne dosiahnuť. Akoby ju len mohol z niečoho viniť?! Ona je predsa tak...krásna ako diamant a krehká ako porcelán. Aspoň na pohľad. Nie že by nevedela vystrčiť pazúry a ceriť zuby, keď niečo nešlo podľa jej predstáv, ale to patrí k ženským rozmarom jej veku. Skutočne bola jedinečná, už aj preto, že mala devätnásť. Bol fascinovaný jej životaschopnosťou, energiou, ktorú v sebe mala a ktorú rozhodne v sebe nedržala. Bolo jej všade. Keď tancovala, tancovala vždy rázne a bola jej plná izba. Rád pozoroval ako sa pohybuje, ako sa uprostred vlnenia a ohýbania zavše naňho pozrie, akoby sa chcela presvedčiť, že je stále stredobodom jeho záujmu. Miloval tieto jej pohľady. Občas sa mu dokonca zazdalo, že v nich vidí trochu… možno výzvy alebo vzdoru. A to ho ešte viac priťahovalo. Tá zdanlivá vzdorovitosť, ktorou sa vyznačovalo jej sebavedomie a ktorú napokon vždy skrotil. Myslel si to.
- Ahoj, odchádzam! Vlastne, asi zbohom! - Buchli dvere.
Jej slová mali rovnakú energiu. Dopadali tak rázne, až sa mnohým zdalo, že sa neustále háda. Mala v sebe náboj, ktorý musel von.
Zrejme to nebola tá najpríhodnejšia chvíľa, ale práve myslel na ich spoločné milovanie. Iveta sa milovala často, proti tomu nič nemal. A bola vášnivá. A divoká. Tóno by si ju vedel predstaviť i nežnú, ale ona, ona vždy dostala, čo chcela.
Ženy majú viac prípadov, rady demonštrujú. Muži sú ale úspešnejší. Úbohá Charlotte. Úbohý John.
A Anne. Úbohá Anne. Mala štyridsaťpäť, keď dýchala ťažké olovo zo spáleného benzínu.
Teraz myslel na samotu. Na tú starú známu, s ktorou žil, či chcel alebo nie, do svojich tridsiatichôsmych. Potom ju stretol. Ale predtým, deň čo deň v jednoizbovom byte… Keby chceli raz premietnuť jeho život, stačilo by, ako si to hovoril, stačilo by premietnuť jeden deň. Všetko by bolo ukázané. Nepriateľské rána, často pracovné večery. Učil na univerzite, literatúru. Doma opravoval študentské práce a pripravoval sa na hodiny. Keď mal ale čas, keď zdanlivo nemusel nič, bolo to, bolo to … akoby vákuum alebo,... bolo to také prázdne. Anton nemal rád toto slovo. Nič nebolo absolútne prázdne, ani jeho život. Veľa čítal. Miloval anglickú a americkú modernú prózu. Miloval amerických básnikov. Stávalo sa, že chodil po izbe a recitoval obľúbené pasáže a vždy sa nechal uniesť malebnosťou slov, vždy naplno prežíval atmosféru básní. Nie, nebol prázdny, len nevedel, prečo sa tak cítil.
- Nemôžeš ma mať len tak. - Stála nad ním, hlavu na stranu. - Musíš všetko iné zahodiť, inak ma nemôžeš mať. Ja ti zaberiem úplne celý priestor, rozumieš? - Sklonila sa nad kreslo. Jej chutný noštek len pár centimetrov od jeho tváre. - Nepremýšľaj nad tým, nič nehovor. Urob to! Maj ma, alebo...
Myslel na ňu, aj keď si zalieval čaj. Dvihol pohár, no ten sa mu vyšmykol a rozbil sa o dlážku. Horúca tekutina mu obarila nohy, no on sa nepohol. Nezúčastnene hľadel na črepiny, či kamsi za ne.
John, Charlotte, Anne, Sylvia, čo hovoríte?
- Ľahni si ku mne. - Nechcelo sa mu. Stál pri okne a díval sa von. - Ľahni si ku mne! - Ľahol si. - Nezapaľuj sviečku, nechcem sa na teba dívať, chcem, aby si tu ležal. Nie, nedotýkaj sa ma, len lež.
Sedel v kresle a čítal. Nečakal, že sa bude vedieť sústrediť, nie vždy mal na Sylviu chuť, ale niekedy ju miloval, ako teraz:
I am silver and exact. I have no preconceptions.
Whatever I see I swallow immediately
Just as it is, unmisted by love or dislike.
I am not cruel, only truthful -
The eye of a little god, four-cornered.
Stála pre zrkadlom a dívala sa na seba. Mlčky ju pozoroval. Nerobila nič, len tam tak stála. Keď pootočila hlavou, všimla si ho. Pozrela na neho, a chvíľu tak ostala. Potom, spod gaštanových vlasov, povedala, - Už sa toľko nedívaj!
Anton stál v kúpeľni a díval sa do svojich očí. Vyzerali ani čoby mu zošediveli. Ako tie vlasy na sluchoch. Otáčal hlavou raz na jednu, raz na druhú stranu a pozoroval si ich. Zrazu pocítil, že ho bolí žalúdok. Nevedel povedať ako dlho ho už bolí. Vlastne to nebola bolesť, bol to narastajúci tlak v celom bruchu, ako keď sa človek rozhodne urobiť niečo nepredstaviteľné, tlak ktorý sa tlačí vyššie a vyššie. Uvedomil si, že ho cíti už niekoľko dní. Niekoľko posledných dní, keď zostal doma čerpajúc voľno.
The curtain falls.
The audience rushes out.
It was a bad performance.
That's because I'm the only actor
and there are few humans whose lives
will make an interesting play.
Don't you agree?
Anton stál pri okne. Už nepremýšľal, ako sa sem dostal.
