V povzdychu počuť samotu a boľavé kríže. Siahne po krabici a potiahne ju k sebe. Prach na povrchu sa rozvíri a Milka kýchne. Pretrie si tvár suchou dlaňou a znovu potiahne
Už teraz vie, že zostup bude problém, zostupy bývajú také. S krabicou v rukách nevdojak stúpi na okraj stoličky a nebezpečne zabalansuje. Vykríkne, no vzápätí nachádza rovnováhu. Ostane nepohnuto stáť, trochu predklonená, nahlas dýchajúc. Upokojí sa a odváži sa na hlboký krok dole, zvládne to výborne.
Vlhčí handru a oplachuje popadané vlasy zo stien umývadla. Už dozreli. Vráti sa do izby utrieť zaprášenú krabicu.
Rozviaže špagát držiaci kartón ako-tak vcelku. Okrem umelej vône stromčeka na ňu zvnútra dýchne i čosi iné a Milka zmeravie. Cíti ich tam...všetkých. Manžela, dcéru i synov. Všetci sú ukrytí vo vôni každoročne vešaných ozdôb. Tie vetvy sú viac než živé. Aj tak bolia.
Vyberá kmeň i vetvy a rozkladá ich na koberec. Díva sa na ne, ako sa dívavala roky na skladajúcich synov. Rozbolí ju hlava, ide si urobiť si ďalšiu kávu.
V byte má prach, ale neutrie ho, nemá pre koho. Neumytý hrnček na kredenci, veci prehodené cez stoličku. Kdesi vnútri vie, že by to mala dať do poriadku, ešte stále počuje ten hlas, no už sa neponáhľa. Prišlo to pozvoľna, celkom nebadane - otvorený uzáver sprchového gélu, tanier pred televízorom, neustlaná posteľ, riad v drese, ...sprvu sprevádzané výhovorkami šepkanými v duchu, neskôr povzdychom, pomysleným mávnutím ruky.
Zavše stojí za oknom, v tichu, díva sa a pritom sa nedíva. Na okoloidúce mamičky s kočíkmi, na ľudí bez práce, postávajúcich s fľašou v ruke, tu a tam prechádzajúce autá. Sú ako mravce vynárajúce sa odnikiaľ. Ten svet jej nepatrí, jeho chlad ju napokon rozvzlyká a rozplače.
Premôže ju nával tepla. Niežeby bola prekvapená, napokon je jún a slnko čoraz silnejšie hreje. Zoblečie sa v kúpeľni, vojde do vane, ale vodu nepustí. Nepohnuto sa v zrkadle pozoruje. Akoby sa dívala na cudziu ženu, keď hľadí na svoj obraz. Postupne sa so sebou zoznamuje...toto som ja, moja zvráskavená koža, moje visiace prsia...celé telo akoby sa skláňalo k zemi, akoby to bola jediná istota. Jej celé telo sa jej zdá unavené, kvet, ktorý ostal vo váze príliš dlho.
Nevie sa rozhodnúť pre farbu. Modrá či červená. Jej chlapci ich po roku striedali. Ani salónky nemôže povešať, v tomto období aj tak nikde nie sú. Napokon váhavo začne vešať prvé ozdoby.
Nevediac, či má zapnúť vianočné svetlá, keďže Vianoce nie sú, nechá stromček tmavý. Stojí v miestnosti a díva sa...tento krát ju však stromček nehreje. Ihličie ju pichá až kdesi za dychom. Zavrie oči, aby zabránila slzám roztiecť sa po tvári. Už je neskoro.
Premkne ju pocit... ...cíti sa ako sústo starého chleba, ktorý uviazne v ústach. Ani si nevšimne, že za oknami sa zotmelo. Miestnosť oťažieva. Spolu s ňou, stojac oproti sebe, dva tmavé tiene zbavené svojej niekdajšej krásy.
