Peklo zo života

Rok 2008, 2009. Úplne iný človek. Stále sme s najmladšou dcérou v nedokončenom rodinnom dome. Dva dni pokoj, ale neustále napätie a strach. Potom to znovu príde v nepravidelných intervaloch. Nevieme, kedy sa opäť vráti späť. On prichádza... Nastávajú urážky, obviňovanie, nepravdivé ohováranie, izolácia, poučovanie, ponižovanie, vulgárne nadávky, zastrašovanie, vyhrážky zabitím, vyhrážanie sa samovraždou. Kto by mi uveril? Tak ideálne manželstvo! Udieranie, kopanie, sácanie, odopieranie spánku, odopieranie maloletej dcére sa učiť, hrať na klavíri.... Kto by nám veril? Tak ideálny otec! Pracant, workoholik, dráč, všetko pre deti, pre rodinu..., len pre ktorú? Nemá najmenší problém znevažovať moju osobu, ženu, matku svojich troch dcér a dvoch nenarodených detí, žiadna úcta, žiadna vďaka. Len samé príchody z výsluchov z polície aj v neskorých hodinách. Odnášanie len súrnych a potrebných osobných vecí v igelitke a útek do bezpečia aj s dcérou, na druhý deň predsa treba ísť do školy a fungovať v práci. Ešte šťastie, že máme kam ísť, že sme neskončili pod mostom, čím sa nám vyhráža dodnes. Potom plač, prosby o náš návrat späť. Niekoľkokrát. My sa vraciame a znovu to isté. Údery, útoky, vyhrážanie.... Definitívny odchod z rodinného domu. My v bezpečí, rodinný dom prázdny. A dlhé, vyše ročné čakanie na rozhodnutie súdu, aby nám vydal vymenené kľúče od domu , aby som sa mohla s dcérou dostať ku našim osobným veciam a k dokumentom svojej súkromnej firmy. Deň D. Môj ,, chlap, môj ochranca, ´´ sa ani neunúva, posiela za seba svojho právnika, svojho brata, ktorý mi určí 2 hodiny na to, aby som si odniesla z domu 25 rokov svojho života a svojich troch dcér.